Kríza na Blízkom východe v plnej nahote ukazuje, že na Európu a EÚ nie je nikto zvedavý. Európska ekonomika sa tacká, jedna kríza strieda druhú, pričom americká a čínska ekonomika rastú. V snahe zakryť evidentný úpadok a pokles prestíže, naši lídri zavelili v arménskom Jerevane do protiútoku. Počul už niekto o Európskom politickom spoločenstve (EPS)?
Pravdepodobne málokto. Inicioval ho francúzsky prezident Emanuel Macron pred štyrmi rokmi po napadnutí Ukrajiny. Prebehlo už viacero summitov, ale ani jeden sa nevryl do pamäti. Prelomiť to má až súčasný summit v Jerevane. Paradoxne sa ho nezúčastňujú iba európski lídri – okrem Ruska. Ba pozvaná bola aj bieloruská exilová politická reprezentácia.
Pointu nám prezradila predsedníčka Ursula von der Leyenová: Európa nie je len geografia, ale aj hodnoty. Skutočne? Lenže hodnoty sú neraz iba zásterkou, frázou, ktorá sa detailne nerozoberá. Inak by sme v samotnej EÚ narazili na veľké protiklady. Kam sa stratili sociálne istoty a štát blahobytu, ktorým Európa v minulosti dosiahla novú úroveň civilizovanosti? Sú v rozklade.
Skôr Európa chce opäť vnucovať svetu určitú ideológiu, ako vždy v dejinách. Odkedy je napríklad Azerbajdžan demokratickou krajinou?
Európu nemožno zúžiť na západnú časť kontinentu, dedičstvo Rímskej a Franskej ríše. I keď na prvý pohľad to sa EPS snaží preklenúť. Vážne sa spomína členstvo Kanady (premiér Carney sa zúčastňuje summitu) v únii, lebo má vraj bližšie k Európe ako k USA. Hovoríme o krajine na druhej strane Atlantiku, v ktorej podiel obyvateľstva s koreňmi v Ázii či tam priamo narodených dramaticky v 21. storočí narástol.
Ak hovoríme o Arménsku či Azerbajdžane, nezabúdajme, že obe krajiny hraničia s Iránom. Že by až tam siahala Európa? Rozumieme, že Arménsko a Gruzínsko (dostalo sa mu značnej kritiky od Kaji Kallasovej) sú kresťanské krajiny. Ale prečo nebol pozvaný aj Izrael, ktorý má hodnotovo k Európe jednoznačne najbližšie – ba duchovne je jej súčasťou?
Lídri smelými predsavzatiami bez reálnej ekonomickej sily pripomínajú Dona Quijota a opakovanie naprogramovaných fráz Ursulou von der Leyenovou či „filozofovanie“ Kaji Kallasovej zas oživuje v pamäti koniec komunizmu.
EPS má byť platformou na budovanie európskej bezpečnostnej architektúry. Len ešte nevieme akej. Macron vyzval k európskej strategickej autonómii a zredukovaniu závislosti od externých zdrojov (nerastných surovín, vzácnych zemín, strategických tovarov, liekov atď.). Súhlasíme – to je strategické prebudenie. No stále nepoznáme cestu, ako sa k cieľu dostať.
V Jerevane sa rokuje o povojnovej obnove Ukrajiny. Pritom nevieme, kedy sa vojna skončí. Kyjev je momentálne na koni, efektívne zasahuje ruské ciele, v Rusku vládne napätie, hovorí sa o dôležitom lete. Takže nečakajme skorý zlom v mierových rokovaniach. Ako vlastne EÚ mieni problém riešiť? Okrem presvedčenia, že jadrová veľmoc sa pod tlakom zloží ako z domček z karát, žiadne riešenia z centra Európy neprichádzajú.
Nás môže tešiť stretnutie Roberta Fica s Volodymyrom Zelenským. Vojnová sekera je, našťastie, konečne zakopaná. Fico má, na rozdiel od Andreja Danka, pravdu, že miesto nášho východného suseda je v EÚ. Stabilná Ukrajina, pripútaná k únii, je pre Slovensko oveľa výhodnejšia ako iné alternatívy. Rizík je totiž mnoho. To neznamená ignorovanie snáh Srbska či Albánska.
Globálna bezpečnostná architektúra je v troskách, no najväčším nebezpečenstvom pre Európu nie sú Rusko, Čína či Trump, ale jej slabí nemohúci lídri, ktorí dostali Európu do riadnej kaše. Smelými predsavzatiami bez reálnej ekonomickej sily pripomínajú Dona Quijota a opakovanie naprogramovaných fráz Ursulou von der Leyenovou či „filozofovanie“ Kaji Kallasovej zas oživuje v pamäti koniec komunizmu.