Nasledujúci rozhovor je prepísanou a editovanou verziou relácie Rozhovory so Zdenom Gáfrikom, ktorú Laura Arcolinová navštívila pred pár týždňami. Živý rozhovor si môžete pozrieť vo videu nižšie.
Teší ma, že sa nám podarilo stretnúť sa tentoraz tak rýchlo od nášho spoločného telefonátu, hoci cestovanie a život v lietadle – to sa pre vás nezmenilo. Zasiahla do presunov aj aktuálna svetová situácia s konfliktom na Blízkom a Strednom východe?
Vôbec nám to neuľahčila. S manželom sme zvyknutí cestovať týždenne, lenže odrazu sa z priamych letov stali dlhšie – musíme využívať rôzne okľuky a dávať si pozor, ako letíme a kde prestupujeme. Samozrejme, aj ceny leteniek extrémne stúpli. Mala som vopred kúpené letenky na marec a apríl. Museli sme takmer všetky zrušiť a nanovo rezervovať. Na Slovensko som priletela včera a len pre príklad uvediem – nastúpila som v Číne, pristála v Amsterdame a odtiaľ ešte pokračovala do Viedne. Na dôvažok mi aerolinky stratili aj kufor, takže komplikácií pribudlo. Je to náročnejšie ako voľakedy, ale musíme to zvládnuť.
Keď bývalému partnerovi hrozila amputácia nohy, boli to temné chvíle, hovorí najlepšia slovenská tanečnica Arcolinová. Niekedy neverím, kam som sa až dostala
Video
Zdroj: Pravda
Musíte niekde dobiehať hodiny, ktoré vám po takýchto zmenách určite zasiahli do rozvrhu?
Snažím sa aj čas v lietadle nejako využiť. Niekedy odpovedám na emaily, v hlave plánujem choreografie, počúvam a vyberám hudbu. Vnímam to ako taký office time a riešim veci, ktoré môžem. Ak cítim, že potrebujem skôr oddych, tak si, samozrejme, pozriem nejaký film alebo si do tabletu stiahnem seriál, ktorý sledujem. Počas nočných letov ale určite spím – je moja výhoda, že si dokážem dobre pospať aj tisícky metrov nad zemou. Poskladám sa a spím.
Máte nejaké obľúbené letiská, alebo možno skôr miesta návratov a cieľové destinácie? Predpokladám, že sa viaceré lokality pravidelne opakujú, či už je to Slovensko, Hongkong, alebo dejiská súťaží. Spájajú sa vám s konkrétnymi momentmi, vôňami, niečím špecifickým?
Napríklad včera som prechádzala cez letisko Schiphol v Amsterdame. Je to hlavný dopravný uzol a jedno z najväčších letísk v Európe. Mám ho veľmi rada, hoci presun z jednej časti do druhej niekedy trvá naozaj dlho. Keďže som kedysi v Holandsku bývala, hneď po pristátí ma potešilo, že tam stále ponúkajú ich typické domáce pochúťky. Navyše to bolo jedno z prvých letísk, ktoré zaviedlo kontroly, pri ktorých nemusíme vyberať veci z kufra. To nám nesmierne pomáha, keďže cestujeme s veľkým množstvom batožiny. Takže áno, sú miesta, kam sa vraciam rada, no potom sú tu aj letiská, ktoré sú z logistického hľadiska náročnejšie.
Čítajte viac S každým aplauzom prichádza toľko faciek, hovorí Ján Ďurovčík. Vlastne nemôžem spyšnieť, divadelný bôžik je spravodlivý
Už niekoľko rokov patríte k medzinárodnej tanečnej špičke. S tancom ste začali ako osemročná, no pri našom poslednom stretnutí ste mi priznali, že začiatky vôbec neboli sprevádzané jednoduchým a jednoznačným rozhodnutím začať tancovať.
Naozaj to tak nebolo. Tancovanie bolo skôr snom mojej mamy. Keď som sa narodila, túžila mi šiť šaty, a tak ma na tanec skrátka prihlásila. Nebola som vyslovene hanblivá, no v porovnaní s rovesníkmi som začala o niečo neskôr. Oni už mali isté základy, ja som sa cítila veľmi nepríjemne, ba až trápne, že neovládam, čo oni už dávno vedia. Po prvom tréningu som sa rozplakala a oznámila mame, že tam viac nepôjdem. Na ďalšom si ma však vzal pod krídla náš tréner, začal ma viesť a práve to bol zlomový moment, kedy som si uvedomila, že by to predsa len mohlo ísť. Už som nikdy neprestala.
Pamätáte si ešte na okamih, kedy ste si naplno uvedomili, že sa radíte medzi absolútnu svetovú elitu?
To je výborná otázka. Priznám sa, že si to niekedy naplno uvedomujem až dnes. Nedávno sme mali šou v Hongkongu, na ktorú pozývajú najlepšie páry z celého sveta. Stála som tam so svojou kamarátkou, ktorá sa venuje štandardným tancom, kým ja tým latinskoamerickým. Sledovali sme všetkých ľudí, ktorí čakali na naše vystúpenie. Keď sme vošli do sály, vnímali sme pohľady mladých tanečníc, tanečníkov a fanúšikov. Vtedy sme sa na seba pozreli a povedali si: „Páni, veď nie je to tak dávno, čo som aj ja takto túžobne čakala na svoje idoly.“ Vlastne ani presne neviem, kedy sa prelom udial. Pamätám si veľmi živo časy, keď sme sa neustále snažili niekam vypracovať. Niekedy mám pocit, že v rovnakom mentálnom nastavení som ostala dodnes – stále chcem napredovať. Možno si teda ešte celkom neuvedomujem, kam až som sa v skutočnosti vypracovala.
Čítajte viac Slovenská Meryl Streep šokovala, 72-ročná Mandžárová ohúrila Bratislavu v červenej róbe, všetky oči pritiahla aj Leskovská či zvodná Vačková
V tomto smere sa zdá, že máte skôr netypickú náturu, ak to porovnáme s bežnou slovenskou mentalitou. Často mám totiž pocit, že my Slováci sa zvykneme zastaviť na určitom bode a ďalej už nekráčame. Nadobudneme presvedčenie, že na viac skrátka nemáme. Uvažujete inak?
Myslím si, že sme ako národ veľmi skromní, čo však so sebou nesie aj istý nedostatok sebavedomia, ktorý je u nás citeľný. Pritom som presvedčená, že na to rozhodne máme – či už ide o rôzne profesie, šport, alebo umenie. Sme vskutku šikovný národ, máme talent aj kreatívnych ľudí, ktorí by to podľa môjho názoru mohli dotiahnuť na špičkovú svetovú úroveň. Často im však bráni práve spomínaný nedostatok viery vo vlastné schopnosti.
Pýtam sa celkom cielene, pretože pred pár mesiacmi som sa zhováral so slovenskou speváčkou a herečkou Tamarou Dikyovou, ktorá účinkuje v slávnom Cirque du Soleil. Povedala veľmi zaujímavú vec – že jej občas v hlave preblesne, že je len dievča z východného Slovenska z malej krajiny, a pýta sa samej seba, čo tam vlastne robí. Niekedy musí také nastavenie vedome korigovať, aby ju pochybnosti nepremohli.
Naše Slovensko je malé a hoci tu máme obrovské množstvo talentu, nie vždy sa nám podarí naplno presadiť. Myslím si, že mnohí ľudia si skrátka netrúfnu, presne ako ste uviedli. Napriek tomu som presvedčená, že aj v podmienkach, ktoré nie sú vždy ideálne, sa dá vypracovať veľmi ďaleko. Je preto úžasné, ak to niekto dokáže.
Foto: Marek MACO Neumahr
Porotkyňa a tanečnica Laura Arcolinová. Porotkyňa a tanečnica Laura Arcolinová.
Tancujete a vyhrávate súťaže už niekoľko rokov s vaším tanečným partnerom Massimom Arcolinom, ktorý sa stal aj vaším manželom. Hoci ste vrcholoví športovci, ak napríklad tenista vyhrá významný turnaj, získa odmenu v miliónoch eur či dolárov. Ako je to v porovnaní s ním vo svete tanca?
(smiech) Nie je to ani zďaleka taká sláva. Niekedy si dokonca uťahujeme z výšky odmien na súťažiach. Ak nejakú vyhráme, finančná odmena, takzvané „prize money“, býva zvyčajne vskutku nízka. Vtedy žartujeme, že si hneď zajtra pôjdeme kúpiť byt. Realita je, pochopiteľne, úplne iná. Existujú však súťaže, predovšetkým v Ázii, ktoré majú silných sponzorov, vďaka čomu sú aj odmeny štedrejšie a môžeme získať zaujímavejšiu finančnú čiastku. K spomínaným miliónom sa to však skutočne nepribližuje ani rádovo. My sa živíme primárne výučbou a vystúpeniami, na ktoré nás pozývajú rôzne tanečné školy z celého sveta, alebo ide o spoločenské plesy a podujatia organizované pre veľké publikum. Exhibíciami a festivalmi si dokážeme zarobiť najlepšie, samotné súťažné odmeny nie sú hlavným zdrojom príjmu.
Nemrzí vás to občas, keď sa porovnáte napríklad s tenistami, jazdcami F1, futbalistami alebo úspešnými športovkyňami, ktorí získavajú lukratívne zmluvy so svetovými značkami, zatiaľ čo vy, napriek nespočetným hodinám driny v tanečnej sále, štedrý sponzoring k dispozícii nemáte?
Nepochybne by to mnohým tanečníkom pomohlo a domnievam sa, že by sa im vďaka tomu život aspoň o niečo uľahčil. Povolanie tanečníka je už aj bez toho mimoriadne náročné, preto by bolo skvelé, keby sa sponzoring v našom odvetví vyskytoval vo väčšej miere.
Čítajte viac Slovenka v slávnom Cirque du Soleil ročne odohrá 300 predstavení: Musela som zahodiť predsudky o malej krajine, priznáva
Spomenuli ste štedrejšiu Áziu – je tamojšia schopnosť oceniť tanec aj dôvodom, prečo ste sa s Massimom rozhodli usadiť práve v Hongkongu?
Určite áno. Na začiatku sme dostali pracovnú ponuku pôsobiť v tamojšom tanečnom štúdiu ako inštruktori a koučovia, čo bol hlavný impulz, prečo sme sa v danej tanečnej škole zamestnali. Hongkong nám navyše ponúka skvelé možnosti na cestovanie za súťažami a exhibíciami, a ako som už spomenula, sponzorská podpora je tam oveľa výraznejšia. V Hongkongu je tanec nesmierne populárny, čo nám otvára dvere k mnohým príležitostiam, Ázia je pre profesionálnych tanečníkov vynikajúcim miestom.
Naposledy ste mi prezradili, že v Číne je registrovaných až osemdesiat miliónov tanečníkov a vy sama ste mali v Hongkongu žiačku, ktorá mala viac než osemdesiat rokov.
Možno ich od nášho posledného stretnutia ešte pribudlo. A to hovoríme len o registrovaných tanečníkoch, pričom reálny počet ľudí, ktorí sa tancu venujú, je omnoho vyšší. Ľudia bežne tancujú v parkoch, vnímajú to ako skvelú zábavu a formu rekreácie, o ktorú sa môžu podeliť so svojimi priateľmi či rodinou. Tanec ich úprimne baví, vnímajú ho ako noblesnú spoločenskú udalosť, no zároveň v parkoch uvidíte tancovať aj staršie dámy, ktoré si to nesmierne užívajú. Je to úžasné sledovať.
Foto: Peter Zakovic
ZAK 2926 Manželia Laura a Massimo Arcolinovci prišli a predviedli špeciálne vystúpenie.
Vyvíja sa tanec a samotný prístup k nemu v priebehu času?
Áno. V Ázii sme napríklad zaznamenali výrazný nárast záujmu najmä počas pandémie covidu.
Tancovalo sa vtedy s rúškami?
Áno, dokonca aj súťaže prebiehali s rúškami na tvárach. Spomínam si, že hongkonský tanečný tím organizoval súťaže tak, že na parkete bol vždy len jeden pár a porotcovia sedeli oddelení za sklom. Pôsobilo to zvláštne, navyše tancovať v rúšku bolo fyzicky veľmi namáhavé, zle sa s ním dýchalo. Limit na jeden tanec bol preto skrátený na približne jednu minútu, hoci bežne na súťažiach trvá až dve. Bolo to náročné obdobie, no odvtedy sa veci pohli výrazne vpred. Najmä čo sa detí týka, už nemám pochybnosti, že momentálne najlepší tanečníci na svetovej úrovni, najmä v mladších kategóriách, pochádzajú práve z Číny. Neustále výkonnostne rastú, tanec je tam nesmierne populárny a jeho úroveň sa stále posúva.
Čítajte viac Bola to strašná, strašná bolesť, spomína so slzami Tatiana Drexler na emigráciu. O úteku v roku 1987 z totality aj o tom, ako ju tanec zachránil
Ruku na srdce, má pri takom zúrivom tempe, neustálych tréningoch a posúvaní svojich hraníc dieťa ešte úprimnú radosť z tanca?
Toho sa, popravde, často obávam a snažím sa vysvetľovať aj rodičom, ktorí k nám svoje deti privedú na tréning. Rodičia dokážu byť niekedy až príliš ambiciózni a na svoje potomstvo vyvíjajú veľký nátlak. Stretla som sa dokonca s mamičkou v Číne, ktorá sa netajila tým, že by si priala, aby jej dcéra bola „internet famous“, teda slávna na sociálnych sieťach. Niekedy idú za cieľom priam drastickým spôsobom, len aby z nich urobili internetové hviezdy – nakrúcajú videá, kde je malé dieťa v zjavných bolestiach pri strečingu alebo pri vykonávaní cvikov až za hranicou únosnosti. Rodičia dnes deti tlačia do extrémov a ja sa obávam, aké to bude mať následky v budúcnosti. Čo z ich ratolestí vyrastie a či sa neobjavia rôzne psychické problémy. Snažím sa rodičom zdôrazňovať, že hoci môžu mať doma detského šampióna či majstra sveta, dôležité je, aby dieťa neprišlo o svoje detstvo. Balans je pre mňa osobne kľúčový.
Foto: Pravda, Robert Huttner
Tanečnica a porotkyňa Laura Arcolinová na návšteve redakcie Pravdy. Tanečnica a porotkyňa Laura Arcolinová na návšteve redakcie Pravdy.
Mali ste ho sama, keď ste sa ako tínedžerka začali zúčastňovať na súťažiach?
Na Slovensku som síce dosahovala výborné výsledky a bola som národnou majsterkou, no v zahraničí boli umiestnenia slabšie. Nedosahovala som na najvyššie priečky. Spätne to však hodnotím, že som mala vo svojom živote oveľa väčšiu rovnováhu. Hoci som od detstva usilovne pracovala, nebol to taký extrém. To, čo sa dnes odohráva v Ázii, sme kedysi videli u detí z Ruska či Ukrajiny. Tvrdo, až nezdravo dreli, no keď sme dospeli do mládežníckych kategórií, mnohí z nich začali stagnovať, strácali o tanec záujem a chýbala im energia či správny drajv. U mňa sa odohral vývoj naopak – v tom čase som pridala ešte viac, pretože som si naplno uvedomila, že sa chcem tancu venovať profesionálne. Vybrala som si cestu, ktorou chcem v živote kráčať. A neskôr dosiahla svoje najväčšie úspechy v amatérskych aj profesionálnych kategóriách.
Ste teda vďačná, že vaša mama na vás nevyvíjala tlak, aký vidíte u čínskych rodičov?
Jednoznačne. Nemusela som byť za každú cenu slávna na internete, za čo som jej vskutku vďačná. (úsmev)
V kariére každého vrcholového športovca príde okamih, kedy sa telo skrátka nedá oklamať. Čo potom?
Vtedy nastupujú časté návštevy fyzioterapeutov. Sama túto tému často komunikujem aj na svojich sociálnych sieťach a zdôrazňujem, že prevenciu netreba podceňovať. Len čo pocítim čo i len malý náznak problému, stuhnutý krk alebo miernu bolesť, okamžite vyhľadám pomoc terapeuta. Som presvedčená, že pre každého športovca je kľúčové, aby sa o svoje telo náležite staral, ak chce, aby kariéra trvala čo najdlhšie. Nejde iba o odbornú starostlivosť, ale aj kvalitný spánok a správnu stravu. Osobne nedám dopustiť napríklad na akupunktúru, ktorú navštevujem pravidelne. Aj rodičom detí, ktoré vyučujem, odporúčam brať do úvahy rady odborníkov, najmä ak je dieťa vo vývine a jeho kĺby prechádzajú zmenami. Sama som si v období dospievania musela dopriať takmer dvojmesačnú pauzu kvôli problémom s kolenami. Je nevyhnutné vedieť v pravý čas zvoľniť a dávať na seba pozor.
zväčšiť 
Foto: TV Markíza
TVMARKIZA LETSDANCE RED CARPET 54 Zľava: Richard Genzer, Tatiana Drexler, Laura Arcolinová a Ján Ďurovčík. Tohtoročná porota.
Trochu to odľahčím: ako sa vlastne cítite, keď si obujete tenisky? Mám pocit, že tanečnice sa už narodili s podpätkami.
(smiech) Cítim sa pohodlne aj v podpätkoch aj v teniskách. Ale športová obuv urobí s výškou svoje. Odrazu som o hlavu nižšia od manžela a on sa na mňa potom so smiechom pozerá smerom nadol a vraví mi: Aha, tu si!
S manželom trénujete pod vedením muža, ktorý je zároveň kouč, psychológ a dokonca vyštudovaný psychiater. Už dávnejšie ste povedali, že mentálna stránka je azda ešte dôležitejšia než fyzická. Potvrdzuje sa vám to rokmi?
Áno, v každom súťažení platí, že psychika je extrémne dôležitá. Zaujímavé však je, že keď máme mentálny problém, dostávame sa do nejakej depresie, vyhorenia alebo máme problémy, ktoré nedokážeme riešiť, náš tréner hľadá cestu aj v sústredení sa na fyzickú stránku. Obohatením fyzickej aktivity sa často zlepší aj mentálny stav a náš tréner, ktorý ako vyštudovaný psychiater pracuje aj v nemocnici a lieči pacientov so závislosťami, tento prístup využíva vo svojej praxi. Napríklad lieči aj tancom. Je zaujímavé, ako je celé naše fungovanie prepojené. Niekedy už len vyraziť na prechádzku, prejsť sa a nadýchať čerstvého vzduchu nám pomôže, ak sa duševne necítime ideálne. A platí to aj naopak. Ak sa cítim veľmi vyčerpaná a nevládzem fyzicky, idem robiť niečo iné – čítam si knihy alebo sa učím nový jazyk.
Aká bola vaša najväčšia mentálna prekážka v ceste na vrchol?
Možno tanečný partner! (smiech) Nie, žartujem, ale aby som to vysvetlila. V tíme sme vždy dvaja a obaja musia ťahať za jeden povraz. Dôležité je nájsť spoločnú cestu. Jeden z najťažších momentov v minulosti prišiel v čase, keď si môj bývalý tanečný partner zlomil nohu. Bolo to veľmi vážne, hrozila mu dokonca amputácia a prežívali sme obaja mentálne veľmi ťažké obdobie. Nevedeli sme, či sa vôbec ešte na nohy postaví. Skúškami boli aj chvíle, keď sme nemali peniaze. Chodievala som upratovať kancelárie, aby som si vedela privyrobiť a mohla pokračovať s tancom. Vlastne aj so životom. Na samotnom parkete prichádzajú prekážky v podobe komunikácie. Nie vždy býva ľahká. Je normálne, keď majú dvaja ľudia silný názor a sú cieľavedomí. V mysli vidia odlišnú cestu, hoci cieľ je rovnaký. Toto sú prekážky, ktoré musíme riešiť často.
Zmenila sa dynamika medzi vami a manželom Massimom, odkedy ste nasadili si obrúčky?
Nie. Osobne verím, že k zmene prišlo niekde v začiatkoch nášho spoločného tancovania. Najťažšie boli prvé dva, možno tri roky, vtedy sme k sebe hľadali cestu. Aj keď sme obaja belosi a pôvodom z Európy, pochádzame z iných kultúr. Vplyv krajiny alebo domácnosti, v ktorých vyrastáte, je neodškriepiteľný a my sme museli nájsť súznenie.
Čítajte viac Dráma, akú 11. séria Let’s Dance nezažila: Miláčik divákov z Dunaja prežil rozstrel. Finále má nečakaného favorita, v tabuľke skončil posledný
Z vás vyžaruje cieľavedomosť, ste ambiciózna. V mojej otázke teraz použijem možno trochu klišé, ale ako sa s tým vyrovnáva Talian – muž, pôvodom z patriarchálne orientovanej spoločnosti, kde je žena vnímaná v prvom rade ako matka a manželka?
Tak aj v Massimovej rodine je mama celkom dominantná. Myslím si, že na to bol zvyknutý odmalička. Ale obidvaja sme veľmi tvrdohlaví a cieľavedomí, máme svoje názory. Našťastie, keď ide o vážne veci, dokážeme sa dohodnúť rýchlo. Oveľa rýchlejšie ako keď sú to hlúposti. Niekedy sú tie naše hádky priam na smiech, napríklad naposledy sme si chceli zavesiť nejaké fotografie na stenu. Vyššie, nižšie, viac vpravo, doľava… Čo vám poviem, no skoro sme sa rozviedli, lebo sme sa nevedeli dohodnúť. (úsmev)
Stali ste sa porotkyňou v tanečnej súťaži Let’s Dance, najlepší z najlepších. Skúsenosť s hodnotením to určite nie je prvá, ale aké je sedieť v porote, ktorá má kritizovať a komentovať výkony známych tvári, slovenských prominentov?
Vnímam pri tom v sebe veľký rešpekt voči všetkým, ale aj voči úlohe samotnej. Po prvom prenose mi viacerí priatelia hovorili, že ich prekvapilo, ako dobre mi to šlo pred kamerami. Pýtali sa ma na trému, ale v ten večer som ju už nepociťovala. Prišla v momente, keď som na ponuku kývla. Ale možno aj preto som sa veľmi zodpovedne pripravovala. Dávala som si dokonca aj hodiny slovenčiny, aby som nezaostávala. Na druhej strane, takéto porotcovanie je za odmenu. Je krásne vidieť ľudí tancovať, keď z nich ide úprimná radosť a tiež snaha posúvať sa. Nezáleží mi až tak na tom, či je ich úroveň nižšia alebo vyššia, dôležité je, že sa chcú zlepšovať. Mám k nim veľký rešpekt, pretože sú to ľudia, ku ktorým som sama vzhliadala na obrazovkách, a teraz im musím v priamom prenose niečo povedať. Snažím sa ich motivovať.
Foto: Robert Hüttner, Pravda, Robert Huttner
Laura Zmajkovičová Tanečnica Laura Zmajkovičová, po svadbe už Arcolinová navštívila nedávno redakciu Pravdy. Najlepšia slovenská tanečnica má nabitý program a čoskoro ju s manželom Massimom čakajú majstrovstvá sveta v latinskoamerických tancoch.
Niektorí z účinkujúcich majú vlastné skúsenosti s tancom, ešte pred alebo aj počas hereckej kariéry. Ján Koleník chodil na tanečné súťaže, Zuzana Porubjaková sa venuje tancu niekoľko rokov. Ste k nim prísnejšia ako k tým, ktorí mali prvý kontakt s pohybom až v rámci markízackej súťaže?
Vždy sa snažím formovať kritiku z dvoch uhlov pohľadu. Jeden sa odráža od toho, čo tanečník vie viac-menej okamžite zlepšiť. Niečo, čo naozaj môže okamžite vyskúšať a dokáže hneď pridať do pohybu alebo repertoáru. Druhý pohľad je o zlepšovaní sa z dlhodobého hľadiska. Každý z nich je človek. Či už kvalitatívny level majú vyššie alebo nižšie, snažím sa prispôsobiť moje slová nielen ich tanečnej úrovni, ale vnímať ich ako ľudí, ktorí do takejto súťaže vstúpili.
Je tam niekto, kto si zaslúži vašu osobnú, nie televíznu, desiatku?
Za snahu a za všetko, čo do práce na sebe vkladajú, už mali mať všetci dávno desiatky. Ale keďže hodnotím ako technický porotca a musím na techniku naozaj prihliadať, v prvých kolách to na desiatky ešte nebolo. Dostaneme sa k nej, tomu verím.
Čítajte viac Zora Czoborová žiarila v ikonických šatách: V živote som nič nedostala na tácke, všetko som si musela vydrieť
Na Slovensku teraz trávite oveľa viac času práve pre účasť v televíznej šou. Nie je váš návrat tak trošku aj návratom vo všeobecnosti? Kde plánujete zakotviť s Massimom?
Toto je téma, ktorú stále máme otvorenú. Domnievam sa, že tých domovov budeme mať viac. Keď pricestujeme s manželom na Slovensko, okamžite ako otvoríme dvere na byte v Bratislave, cítime sa ako doma. Už keď pristaneme na letisku vo Viedni. V Hongkongu to vnímame rovnako – ja tam žijem už pätnásť rokov, strávila som tam väčšinu môjho dospelého života, ktorý je zároveň prepojený s cestovaním. Bude, aj keď kariéru ukončíme – pretože budeme ďalej pokračovať v hodnotení, účasti v porotách alebo v učení. Presúvať sa po svete neprestaneme, akurát uvidíme, v ktorej časti zemegule viac.