Tento rok si nepripomíname žiadne okrúhle výročie ukončenia druhej svetovej vojny. Napriek tomu 8. a 9. máj pútajú veľkú pozornosť. Nečudo, situácia sa za uplynulý rok zhoršila. Mier na Ukrajine sa nepriblížil ani o piaď.
Naopak, pribudli dve nové vojny – v Libanone a Iráne, respektíve na Blízkom východe. Svet je oveľa bližšie k veľkému svetovému konfliktu ako kedykoľvek za posledných 81 rokov (okrem Kubánskej krízy v roku 1962).
Najmä v Európe je situácia napätá. Donald Trump možno napriek úprimným snahám mier nenastolil, i keď viaceré „rozhorené ohne“ sa mu podarilo úspešne uhasiť (Gaza). Voči Európe vystupuje čoraz agresívnejšie. No naši lídri by si tiež mali spytovať svedomie…
Vyhrážanie sa obsadením Grónska, stiahnutím amerických vojsk z Európy, spochybňovanie NATO či zavedenie vysokých ciel podkopalo priateľstvo medzi USA a Európou. Európske štáty sa prebrali a uvedomili si, že sa musia dokázať brániť aj samy, bez pomoci USA. To je od ukončenia druhej svetovej vojny zlom.
Ani postavenie Spojených štátov nie je už také dominantné ako v minulosti. Americká blamáž v Iráne, keď sa oveľa slabšia krajina nezrútila podľa „zaručených“ predpovedí ako domček z karát, naopak efektívne ničila americké ciele v okolitých štátoch a blokádou Hormuzského prielivu paralyzovala svetovú ekonomiku. Suverénny Donald Trump sa ukázal iba ako poslušný „komorník“ Benjamina Netanjahua, ktorý splní svojmu pánovi každé želanie. Výsledok? Trumpova popularita v USA prudko klesla, opúšťajú ho vplyvní, donedávna verní podporovatelia – stráca zázemie.
Ak by si niekto myslel, že na tom všetkom „zarobil“ Vladimir Putin, je na omyle. Kremeľ takticky odďaľoval rokovania o mieri, veriac, že vojensky získa malú, ale strategickú časť Donbasu. Putin sa prepočítal, Ukrajina sa vojensky vyšvihla, dokáže efektívne zasahovať strategické ciele hlboko na ruskom území, dokonca i Moskvu.
Jediný zmysel Ficovej cesty do Moskvy by bolo odovzdanie (mierového) posolstva Putinovi od európskych lídrov či Volodymyra Zelenského.
A tak sa z „operačných“ dôvodov nebude konať vojenská prehliadka na Červenom námestí. Potupa. Na oslavy príde zopár bezvýznamných štátnikov, žiadny významný, napríklad čínsky prezident. Zavíta však Robert Fico. Prečo, to zatiaľ nikto nepochopil. Ak pred rokom dávala účasť pri okrúhlom výročí aký-taký zmysel, tak tentoraz nie. Fico argumentuje návštevami iných pamätníkov druhej svetovej vojny, vo štvrtok navštívil v Bavorsku bývalý koncentračný tábor v Dachau. To však mieni náš premiér každý rok cestovať do Ruska, Nemecka, Francúzska či USA a klásť za štátne peniaze na hroby kvetiny? Absurdné. Veď my máme Slavín.
Jediný zmysel Ficovej cesty do Moskvy by bolo odovzdanie (mierového) posolstva Putinovi od európskych lídrov či Volodymyra Zelenského, s ktorými sa stretol na summite v Jerevane. Netušíme. Musíme si počkať.
Za logický rozhovor s prezidentom susednej krajiny si Fico už stačil vyslúžiť ostrú kritiku od koaličného partnera, predsedu SNS. Andrej Danko sa správa ako opozičný politik – k štátnikovi má ďaleko (a to by rád zaujal Ficovu pozíciu). Myslí iba na percentá, nie na strategické záujmy Slovenska. Vie, že nevraživosť voči Ukrajine, neobľúbenosť kontroverzného Zelenského a sympatie k Rusku za každú cenu u časti voličov (i Smeru) „bodujú“ (viď Republiku). Krátkozraké.
Ohlásené prímerie je opäť iba slovnou hračkou, nie záväzkom, nefunguje (zatiaľ), Rusko i Ukrajina sa „veselo“ bombardujú. S napätím očakávame, čo sa stane v sobotu 9. mája, či dopadnú drony aj na Moskvu. Kremeľ hrozí masívnou odvetou na Kyjev. 81. výročie konca 2. svetovej vojny je „najnapínavejšie“ v dejinách. Bohužiaľ, tak hlboko sme klesli.