Zlomená tenisová raketa, poškodený reklamný panel, ostré slová smerom k rozhodcovi alebo dokonca pokus „zastrašiť ho“ päsťami – to všetko sú prejavy emócií športovcov, ktoré sa vymknú spod kontroly po sporných či podľa nich chybných verdiktoch.
Športweb
06.05.2026 13:52
Foto: Instagram
Slobodana Jankoviča odnášajú na nosidlách.
Takéto výbuchy zvyčajne nestoja veľa – napomenutie, kartu, pokutu, dištanc alebo v najhoršom prípade zákaz činnosti. Existujú však aj zriedkavé prípady, keď je cena za nezvládnuté emócie oveľa vyššia.
Príbeh basketbalistu Slobodana Jankoviča patrí presne medzi ne. Pred 33 rokmi sa jeho hnev na rozhodcovský hvizd zmenil na osobnú tragédiu – na vrchole kariéry skončil 29-ročný krídelník na invalidnom vozíku a o trinásť rokov neskôr jeho život ukončil infarkt.
Presný strelec s veľkým srdcom
Janković sa narodil 15. decembra 1963 v meste Lučani na západe Srbska, ktoré bolo vtedy súčasťou Juhoslávie. O sedem rokov neskôr sa rodina presťahovala do Belehradu a vysoký, robustný chlapec si začal raziť cestu medzi talentmi klubu Crvena zvezda.
V škole patril medzi najlepších – nosil samé jednotky, učitelia vyzdvihovali jeho analytické myslenie a talent na matematiku. Zbieral ocenenia na súťažiach mladých matematikov.
Na palubovke napredoval rýchlo a už v mládežníckom veku zaujal legendárneho trénera Ranko Žeravica. Nebol typickým atlétom – mal sklon k priberaniu a nepôsobil najrýchlejšie. To však vyvažoval vysokým herným IQ, obrovským nasadením a výnimočnou streľbou.
Debut v seniorskom tíme Belehradčanov absolvoval ešte pred sedemnástkou. Svojou bojovnosťou a ochotou ísť do každého súboja si rýchlo získal fanúšikov. Mal však aj inú stránku – veľké srdce a úprimnú radosť z hry.
Čítajte viac Kráľ spálne mal 20-tisíc žien, vyštartoval vraj po všetkom, čo sa pohlo. Liberálna Amerika bola z 216-centimetrového obra v rozpakoch Presne ten typ hráča, ktorého v zámorí nazývajú „glue player“. Jednoducho hráč, ktorý drží tím pokope.
V drese Crvenej zvezdy odohral jedenásť sezón. Hoci nezískal veľké trofeje, zanechal výraznú stopu v juhoslovanskom basketbale. Klub bol blízko k európskemu triumfu, vo finále FIBA Korač Cupu 1983–84 podľahol francúzskemu Élan Béarnais Pau-Orthez.
V domácich súťažiach sa pravidelne stretával s elitou ako KK Cibona, Jugoplastika Split či Partizan Belgrade.
Napriek tomu si Janković vybudoval povesť jedného z najlepších strelcov, hráča, ktorý sa nebál vziať zodpovednosť na seba, najmä v rozhodujúcich momentoch.
V sezóne 1991/1992 sa stal MVP ligy s priemerom 24,6 bodu na zápas. Tréner Dušan Ivkovič ho zaradil medzi kandidátov na olympiádu v Barcelone, no tím sa na Olympijské hry 1992 nedostal pre sankcie OSN.
Cudzinec, ktorý sa stal domácim
Po rozpade Juhoslávie odišiel v roku 1992 do Grécka, kde posilnil Panionios a znovu sa stretol s trénerom Vlade Đurovičom.
Fanúšikov si získal okamžite. V príprave nastrieľal 30 bodov, v zápase Koračovho pohára v Ríme dokonca 41 proti silnému Virtus Roma vedenému Dinom Radžom. Médiá ho nazvali „srbský Larry Bird“, fanúšikovia „Bombardér“.
Čítajte viac Zle je, som hotový! Nevinný hlavičkový súboj skrýva jeden z najťažších osudov slovenskej futbalovej histórie V gréckej lige skončil Panionios tretí za PAOK a Panathinaikosom. Práve Panathinaikos bol semifinálovým súperom.
Tragédia v priamom prenose
V apríli 1993 sa odohral moment, ktorý zmenil všetko. Panionios hostil Panathinaikos. Osem minút pred koncom prehrával 50:56. Jankovič mal na konte 17 bodov. Po jednom útoku skóroval, no rozhodca Stelios Koukoulekidis koš neuznal a odpískal mu piaty faul.
Janković vybuchol. Svoju frustráciu si vybil na betónovej konštrukcii pod košom – hlavou do nej narazil plnou silou.
Okamžite sa zrútil na palubovku.
Desivé zábery obleteli svet – krv, nosidlá, šok. Diagnóza bola krutá: zlomenina krčného stavca a poškodenie miechy. Operácia trvala tri a pol hodiny. Fanúšikovia čakali pred nemocnicou, stáli tam tisíce ľudí.
Verdikt bol neúprosný: ochrnutie od pása nadol.
Život po páde
Na palubovku sa už nikdy nevrátil. Napriek optimizmu veril, že sa ešte postaví na nohy.
Po liečbe v Londýne sa vrátil do Grécka, kde ho fanúšikovia vítali ako hrdinu. Podstúpil ďalšie liečenia v Švédsku aj Srbsku, no bez úspechu.
Kolegovia organizovali benefičné zápasy – napríklad v roku 1994 v Novom Sade, kde hrali hviezdy ako Dejan Bodiroga, Saša Danilovič či Aleksandar Djordevič.
Život mu však prinášal ďalšie rany – rozpad manželstva, zdravotné problémy. Pracoval ako tréner, funkcionár či podnikateľ.
Jeho číslo vyradili v Crvenej zvezde aj v Panioniose.
Čítajte viac Pán stopiek bol anarchista v posteli. Za múrmi domu Jacquesa Anquetila vládla nevídaná džungľa
Posledná cesta
V júni 2006 sa vydal s priateľmi na dovolenku na ostrov Rhodos. Dlhodobé zdravotné problémy a nadváha zaťažovali jeho srdce. Počas cesty dostal infarkt, ktorý neprežil.
Pochovaný je v Nea Smyrni.
Jeho dlhodobý sen – vrátiť aspoň časť lásky, ktorú dostal – naplnil jeho syn Vladimir Jankovič. Hral za Panionios aj Panathinaikos, získal tituly a ukázal, že talent a odkaz otca pretrvávajú.