Mimoriadne zostrené medzinárodné vzťahy spôsobujú, že si po tieto májové dni napriek tomu, že nejde o okrúhle výročie, pripomíname koniec najstrašnejšieho konfliktu intenzívnejšie ako zvyčajne. A je jedno, či cez štátny sviatok počas konsolidácie pracujeme, alebo nie.
Svetozár Krno, politológ a expedičný turista
08.05.2026 12:00
Náš starý svetadiel v mnohom pozitívne obohatil celý svet, spôsobil mu však aj strašne veľa hrôz. Problémy, ktoré sám u seba vytváral a prežíval, nevedel mnohokrát pokojne a diplomaticky riešiť, a čo je najhoršie, vtiahol do nich aj ostatné nevinné kontinenty. Tak sa stalo, že dve veľké, pôvodom a príčinou európske vojny, prerástli do svetových. Tá druhá zanechala okolo 70 miliónov mŕtvych.
A kedy sa vlastne začala? Popri tradične spomínanom septembri 1939 má logiku aj tvrdenie, že náš pohľad na svet je príliš eurocentrický. Podľa nej nešťastný štart spôsobilo Japonsko, keď predtým napadlo Čínu, ktorá potom dosiahla po Sovietskom zväze najviac obetí. Od veci nie sú ani historici, ktorí hovoria, že sa všetko to zlo zrodilo o štvrťstoročie skôr, keď vypukla prvá svetová vojna, po ktorej nenastal skutočný mier, ale iba prímerie. Tak sa vytvorili podmienky pre druhú etapu extrémne hlučného rinčania zbraní.
Takisto môžeme diskutovať o konci najkrvavejšej drámy. Kým my v Európe ho datujeme na noc z 8. na 9. mája, iní nám pripomínajú, že na Ďalekom východe trvali boje do konca augusta.
Dôležitejšie je poznať lepšie dôvody, prečo vôbec k takým udalostiam došlo. Ľudová a zrozumiteľná verzia zvaľuje všetko na negatívne kroky nadmieru aktívnych a pasívnych lídrov, ale obchádza spoločenské prapríčiny, bez ktorých by sme ich mená možno ani nepoznali.
Hitler sa od drvivej väčšiny iných vtedajších i dnešných politikov líšil na pohľad pozitívnou vlastnosťou, hoci v jeho prípade by bolo lepšie, keby blafoval.
Neznie to príjemne, ale naše dejiny, a najmä tie moderné, sú okrem iného dejinami neustálych vojen studených a, žiaľ, aj horúcich. Posledné dekády sme si v srdci Európy žili všelijako, ale výnimočne mierovo.
Pri prvej svetovej vojne platí to známe: „Kto si bez viny, hoď kameňom“. Až na Srbsko, ktorého súčasťou bola aj Bosna, sa všetky zúčastnené európske mocnosti hotovali na vojenské stretnutie, a to nie z obranných, ale z dobyvačných cieľov. Ukoristiť cudzí majetok a územie sa z pohľadu cynického ekonomizmu javí ako najefektívnejšia cesta. A k tomu všetkému treba pridať vyhrotený nacionalizmus, ktorý prerastal na mnohých miestach do šovinizmu, čo umožňovalo získať značnú časť širokých vrstiev, ktoré na vojne iba prehrávajú.
Keď sa konečne začali vracať vojaci do kasární a najmä domov, víťazné krajiny si umyli ruky ako Pilát. Za takmer jediného vinníka vyhlásili Nemecko, od ktorého žiadali nesmierne reparácie a každodenne ho v propagande označovali hanlivými prívlastkami. Niet divu, že jeho obyvatelia pociťovali veľkú krivdu.
Keď nastala obrovská hospodárska kríza, odmietla model liberálneho kapitalizmu, ktorý nebýva kritizovaný iba zľava, ale ako v tomto prípade, aj sprava. Adolf Hitler sa dostal k moci na základe demokratických pravidiel, ktoré ľahko a rýchlo zrušil. A mnohí i za hranicami mu tlieskali. Od drvivej väčšiny iných vtedajších i dnešných politikov sa líšil na pohľad pozitívnou vlastnosťou, hoci v jeho prípade by bolo lepšie, keby blafoval. Bol mimoriadne úprimný a čitateľný. To, čo písal v štylisticky nezrozumiteľnom diele Mein Kampf a vykrikoval veľmi zrozumiteľne na masových mítingoch, usiloval sa aj zrealizovať.
Horúca vojna však priniesla aspoň dočasne aj pozitíva. Po jej konci vplyvní lídri začali budovať inštitúcie znižujúce možnosť vojnových revanšov. Založili OSN a prvé piliere európskej integrácie. Naučili sa lepšie komunikovať napriek historickým traumám a ideologickej polarizácii, a to aj vtedy, keď nastala tretia etapa – studená vojna. A táto diplomacia nám dnes veľmi chýba.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.