Nečakaný odchod Alexa Zanardiho uzavrel jednu veľkú kariéru, ktorá sa vymykala akýmkoľvek športovým štandardom. Jeho príbeh sa totiž nezačínal triumfom ani systematickým budovaním pozície, bol skôr sériou vrcholov a pádov, či nových príležitostí, ktoré si musel znovu a znovu vybojovať.
Talent, ktorý nevedel spomaliť
Keď sa na začiatku 90. rokov objavil vo svete motošportu, bolo jasné, že ide o talent, ktorý sa nedá prehliadnuť. Ale zároveň ani úplne skrotiť. Bol stále na limite, pamätníci vravia, že za tri preteky vedel zničiť viac áut než ktokoľvek predtým.
Práve tento prístup ho síce dostal nahor, no zároveň komplikoval jeho zotrvanoe v tomto hviezdnom prostredí.
Do efjednotky vstúpil po sezóne 1991 vo Formule 3000, kde skončil druhý, no ani tento výsledok mu nezaručil stabilné miesto. Medzi motoristickou elitou sa objavoval len sporadicky – pretekal za Jordan, Minardi, či Lotus, pričom jeho nasadzovanie bolo často len výsledkom akýchsi okolností, žiadnej dlhodobej stratégie.
Čítajte viac Silné slová deň pred smrťou. Nenávidený „Profesor“ uložil svojho rivala do zeme
V roku 1991 sa v Jordane menili jazdci prakticky z pretekov na preteky – Bertrand Gachot skončil vo väzení, debutoval Michael Schumacher, následne prišiel Roberto Moreno a medzi nimi sa mihol aj Zanardi. Konštruktér Gary Anderson si ho zapamätal takto: „Nevedel ísť pomaly. Každé kolo bolo na hrane.“
Tento opis ho vystihuje priam dokonale, veď Zanardi jazdil, akoby každé kolo malo byť posledné. Akoby rozhodovalo o jeho budúcnosti – čo v jeho prípade vlastne aj bola pravda.
Občas to zašlo až tak ďaleko, že v Adelaide 1991 jeho tím postupne prišiel o všetky dostupné náhradné diely, keďže autá sa vracali z trate opakovane poškodené.
Nebolo to však nič výnimočné.
V sezónach 1992 až 1994 pokračoval v podobnom režime. Najviac priestoru dostal v tíme Lotus, ktorý sa však v tom čase nachádzal v strašných ekonomických problémoch.
Vývoj auta bol totálne limitovaný, výsledky neprichádzali a Zanardi sa v Spa-Francorchamps vážne zranil, kde po incidente v Eau Rouge utrpel otras mozgu.
Čítajte viac Keď zomieral Ayrton Senna, aj kovaný ateista cítil, že jeho duch odchádza. Od najčernejšieho víkendu uplynulo 30 rokov Po návrate už tím nebol konkurencieschopný a jeho zánik definitívne uzavrel prvú etapu Zanardiho kariéry vo Formule 1. Avšak to, čo vo Formule 1 pôsobilo ako problém, sa inde mohlo ukázať ako výhoda.
Amerika ako druhá šanca
Keď sa v sezóne 1996 objavil v sérii CART – dnes vnímanej ako predchodcu IndyCar – šlo skôr o druhú šancu než o očakávaný krok v kariére. Tím Chip Ganassi Racing však v tom čase budoval konkurencieschopnú štruktúru a Zanardi do nej totálne zapadol.
Prostredie CART sa v niekoľkých zásadných smeroch líšilo – širšie autá, slicky, odlišná aerodynamika aj charakter tratí. Práve tieto faktory mu umožnili jazdiť spôsobom, ktorý bol v F1 problematický. Už v prvej sezóne vyhral tri preteky a v šampionáte skončil druhý za Jimmym Vasserom.
V rokoch 1997 a 1998 prišiel jeho vrchol. Získal dva tituly, spolu dvanásť víťazstiev a stal sa najvýraznejšou osobnosťou populárnej série. Lenže čísla nevystihujú podstatu. Zanardi nevyhrával „normálne“. Vytváral momenty, ktoré sa dodnes premietajú v zostrihoch.
Najznámejším príkladom je predbiehací manéver na Bryana Herta v zákrute Corkscrew na okruhu Laguna Seca Raceway, alebo víťazstvo z 23. miesta v Clevelande, či triumf v Long Beach 1998, kde dokázal vyhrať s poškodeným autom.
Novinár Matt Beer opísal tento fenomén pragmaticky: „Keď sa zdalo, že preteky sú stratené, urobil niečo, čo by nikoho iného ani len nenapadlo. Zanardi skúšal riešenia, ktoré ostatní nepovažovali za realistické.“
Čítajte viac Zle je, som hotový! Nevinný hlavičkový súboj skrýva jeden z najťažších osudov slovenskej futbalovej histórie Jednoducho to bol jazdec, ktorý neakceptoval limity – ani tie fyzikálne, ani tie mentálne…
Späť v efjedotke
Úspech v americkej sérii ho vrátil späť do efjednotky, tentoraz v tíme Williams. Očakávania boli vysoké, realita však opačná. Zanardi absolvoval šestnásť pretekov bez bodového zisku, pričom jeho najlepším výsledkom bolo siedme miesto v Monze.
A práve tu sa naplno ukázal rozdiel medzi CART a Formulou 1. Citlivejšia aerodynamika si vyžadovala plynulejší a presnejší štýl jazdy.
„Tie autá si vyžadovali úplne iný štýl jazdy,“ vysvetľoval marketingový šéf tímu Jim Wright. „V CART mohol byť agresívny. Vo Formule 1 to však vôbec nefungovalo.“
Zanardi bol totiž zvyknutý „opierať“ svoje auto o pneumatiky a brzdiť maximálne agresívne, čo v tomto prostredí viedlo k strate času aj stability. Sám neskôr priznal, že sa nedokázal adaptovať. Že toto prostredie ho trestalo za to, čo ho inde robilo výnimočným.
Po sezóne sa táto spolupráca skončila. A s ňou aj druhá kapitola v efjednotke.
Čítajte viac Na začiatku bola pokazená práčka. Kráľ v teplákoch nesmel v nemeckej šatni po maďarsky ani ceknúť
Nehoda všetko zmenila
Po ročnej prestávke sa vrátil do série CART v tíme Mo Nunn Racing, keď 15. septembra 2001 na okruhu Lausitzring došlo k nehode, ktorá patrí medzi najlepšie zdokumentované incidenty v motoršporte.
V závere pretekov absolvoval Zanardi zastávku v boxoch. Pri výjazde prudko akceleroval a stratil kontrolu nad zadnou časťou vozidla a prešiel cez trávnatý pás späť na trať. Auto zostalo kolmo k smeru jazdy.
V tom momente prichádzalo vozidlo Alexa Taglianiho bez šance uhnúť. Náraz v rýchlosti 320 kilometrov za hodinu zasiahol prednú časť Zanardiho monopostu.
Pri náraze došlo k odtrhnutiu prednej časti vozidla a okamžitej amputácii oboch jeho dolných končatín. Zranenia zahŕňali aj rozsiahle poškodenie ciev, čo viedlo k masívnej strate krvi. Podľa lekárskych údajov stratil približne tri štvrtiny objemu krvi a jeho srdce sa sedemkrát zastavilo.
Kľúčovým faktorom prežitia bol rýchly zásah lekárskeho tímu. Doktor Steve Olvey a chirurg Terry Trammell použili improvizované turnikety na zastavenie krvácania ešte na mieste nehody. Následne bol Zanardi transportovaný do nemocnice v Berlíne, kde podstúpil sériu operácií.
„Kto sa stará o moje nohy? Som nažive,“ povedal vraj, keď sa prebral z bezvedomia. To, čo nasledovalo, je dôvod, prečo jeho príbeh presahuje šport.
Rehabilitácia trvala mesiace a zahŕňala aj vývoj protetických riešení. Zanardi sa sám aktívne zapojil do ich návrhu. Odmietol predstavu, že začína „nový život“. „Je ten istý,“ vravel. „Len som stretol veci, ktoré by som inak nikdy nezažil.“
Návrat, ktorý nemal obdobu
Nasledovalo obdobie, ktoré sa už nedalo merať výsledkami.
O necelé dva roky sa vrátil na Lausitzring a absolvoval trinásť kôl, ktoré mu predtým chýbali do cieľa pretekov. Malo to symbolický aj praktický význam – Zanardi dokázal, že stále je schopný ovládať pretekárske auto.
Čítajte viac My, Slovenky, sme sa šli pozabíjať, nikto nám nepovedal: „Baby, nebláznite!“ Tu si ľudia prajú. A keď ide o šport, všetko je zadarmo Aj preto neskôr dostal do rúk vo World Touring Car Championship upravené BMW. S kompletne prerobeným ovládaním: plyn a brzda na volante, upravené radenie a čiastočné brzdenie pomocou protézy. Aj s týmto hendikepom dosiahol štyri víťazstvá a pole position na okruhu v Brne.
Jeho rýchlosť od tej chvíle záležala od typu trate. Na okruhoch s plynulými zákrutami dokázal držať tempo aj s najlepšími, na technicky náročných tratiach – tam, kde bolo potrebné koordinovať viac vstupov naraz – narážal na limity fyzických možností aj techniky.
Ale ani to nie je z jeho športového života zďaleka všetko.
Nový šport, rovnaká mentalita
Od roku 2007 sa venoval „handbikom“. Nebol to spontánny prechod, skôr systematická príprava. Už po niekoľkých týždňoch tréningu dosiahol štvrté miesto na maratóne v New Yorku, čo naznačilo jeho veľký potenciál.
V roku 2011 dokonca tento maratón vyhral a následne sa sústredil na paralympijský program. V Londíne 2012 získal dve zlaté medaily, rovnaký výsledok zopakoval aj v Riu 2016. Okrem toho získal dvanásť titulov majstra sveta.
Foto: SITA/AP, Mark J. Terrill
Alex Zanardi Alex Zanardi na jednom z Ironmanov.
Všetko zvládol s maximálne pozitívnou filozofiou: „Keď som sa zobudil bez nôh, pozeral som sa na to, čo mi zostalo, nie na to, čo som stratil.“
Zanardi bol známy otvorenou komunikáciou a odmietaním zjednodušených interpretácií. Nepovažoval sa za výnimočný zjav a opakovane zdôrazňoval, že jeho výsledky vychádzajú z práce a prispôsobenia sa okolnostiam.
Argumentoval, že označovanie jednotlivcov za „hrdinov“ môže vytvárať bariéru pre ostatných. „Ak ma nazvete Supermanom, dávate ľuďom výhovorku, že oni to nedokážu,“ vysvetľoval.
V rozhovoroch používal pragmatický jazyk a často aj suchý humor, vrátane poznámok o protézach alebo fyzických obmedzeniach. Novinári, ktorí s ním pracovali, si pamätajú skôr jeho zmysel pre vtip, než heroizmus. Po nehode vraj kamaráto vi povedal:,,Chceš moje nové topánky?“
Aj keď to znelo drsne, vystihovalo to jeho prístup – neignoroval realitu, ale rozhodne odmietal definíciu „mrzáka“.
Zároveň sa angažoval v praktických otázkach, napríklad v úprave legislatívy v Taliansku týkajúcej sa vodičských oprávnení pre osoby s telesným postihnutím.
Nemusel. Chcel
V roku 2020 utrpel ďalšiu vážnu nehodu na handbiku v Toskánsku, keď narazil do nákladného vozidla. Náraz do hlavy si vyžiadal dlhodobú hospitalizáciu. Jeho zdravotný stav zostal vážny až do smrti. Zomrel 1. mája, v deň výročia smrti Ayrtona Sennu.
Čítajte viac KVÍZ: Slávna história slovenského športu, musíš dať aspoň 18 z 20. Tu sa ukáže, kto naozaj fandil a kto sa len tváril Aj tento moment zapadol do línie života, ktorý sa od začiatku pohyboval na hrane. Zanardi bol jednoducho taký…
Pretekár, ktorý jazdil príliš tvrdo na Formulu 1. Potom tak tvrdo, že ovládol Ameriku. Neskôr prežil nehodu, ktorú väčšina neprežije.
A potom sa rozhodol pokračovať – preto, že to považoval za prirodzené.