Vojna na Blízkom východe vyostrila nielen vzťahy medzi Spojenými štátmi a Iránom, ale aj Spojenými arabskými emirátmi a ich susedmi.
Pri stretnutí ministrov zahraničných vecí zoskupenia štátov BRICS, ku ktorému sa v uplynulých rokoch pridali aj ďalšie štáty, došlo 14. mája k hádke medzi iránskym ministrom zahraničných vecí Arakčím a delegáciou Spojených arabských emirátov.
Pozadím je eskalácia vzťahov po obojstranných útokoch v dôsledku vojny v Perzskom zálive. Irán po začiatku vojny sústredil svoje útoky najmä na arabských partnerov USA, ako sú Spojené arabské emiráty, Katar a Kuvajt, ktoré chcel potrestať za ich spoluprácu s Washingtonom.
Len Spojené arabské emiráty sa stali terčom približne 500 iránskych rakiet a viac než 2000 dronov.
Ako sa však teraz ukazuje, iránske útoky vyvolali odvetu arabských štátov. Americký denník Wall Street Journal zistil, že Spojené arabské emiráty po iránskych útokoch podnikli vlastné odvetné útoky na Irán, pričom zasiahli aj rafinériu na ostrove Lavan v Perzskom zálive.
Aj Saudská Arábia po iránskych útokoch vykonala „početné, nezverejnené“ protiúdery na Irán, hovoria zdroje agentúry Reuters.
Reuters pripomína, že Spojené arabské emiráty voči Iránu zaujali tvrdší postoj, zatiaľ čo Saudskoarabi sa ešte stále usilujú „zabrániť eskalácii konfliktu“ a zostávajú „v pravidelnom kontakte s Iránom, a to aj prostredníctvom teheránskeho veľvyslanca v Rijáde“.
Z ničoho
Do 60. a 70. rokov 20. storočia arabské štáty v Perzskom zálive neboli na medzinárodnej scéne objektom veľkého záujmu. Boli populačne malé, pomerne chudobné a len málokto počítal s tým, že v budúcnosti budú väčšími diplomatickými či vojenskými hráčmi.
Situáciu zmenil až prudký nárast cien ropy po ropnej kríze, keď cena ropy vzrástla najprv viac než dvoj- a neskôr dokonca päťnásobne – z dvoch na 4,5 a neskôr dokonca vyše 10 dolárov za barel.
Ešte v roku 1971 v Saudskej Arábii žilo len 3,6 milióna obyvateľov, dnes ich je viac než 35 miliónov.
Ešte väčší je nárast v susedných Spojených arabských emirátoch, kde populácia vzrástla z menej než 300-tisíc v čase získania nezávislosti v roku 1971 na viac než 11 miliónov dnes. Z toho však len asi milión tvoria občania, za väčšinu populačného rastu emiráty vďačia pracovným migrantom z Indie, Bangladéšu a Pakistanu, ako aj Egypta či Filipín.
Spolu s populačným, najmä však ekonomickým rastom štátov Perzského zálivu rástla aj ich politická moc na medzinárodnej scéne. Štáty ako Spojené arabské emiráty, Saudská Arábia, Katar či Omán si vybudovali nemalé renomé ako miesta, kam prichádzajú rokovať aj svetové veľmoci, a Dauha či Maskat vďaka svojej role ako mediátori dokázali hrať vo výrazne vyššej lige než porovnateľne veľké krajiny.
Partner USA, ale aj Francúzska
V snahe obstáť na Blízkom východe sa Spojené arabské emiráty opierali najmä o USA, ktoré po druhej svetovej vojne „zdedili“ britskú rolu garančnej mocnosti v Perzskom zálive. Nezávislosť od Britov totiž pre menšie arabské štáty neznamenala len benefity, ale aj výzvy – hlavne otázku, ako ubrániť svoju nezávislosť voči väčším susedom, ako boli Saddámov Irak alebo Saudská Arábia.
„Emiráty vždy považovali Saudskoarabov za predátorského suseda, ktorý si z nich chce urobiť svojich vazalov,“ vysvetľuje politiku emirátov bývalý americký veľvyslanec Patrick Theros pre Middle East Eye. „Taktiež sa tradične obávali Peržanov, ktorí si v Perzskom zálive presadzovali svoju vlastnú zónu vplyvu.“
„Muhammad ibn Zájid (de facto líder emirátov od roku 2014 a prezident od roku 2022, pozn. red.) sa konečne rozhodol, že je možné, aby sa malá krajina Perzského zálivu postavila Saudskoarabom a Peržanom,“ vysvetľuje asertívnejšie správanie emirátov v posledných rokoch.
No napriek svojej blízkosti k Washingtonu Spojené arabské emiráty nechceli staviť len na americkú kartu. Ešte v roku 1995 podpísali spojeneckú dohodu s Francúzskom a od roku 2009 Francúzi v krajine prevádzkujú vlastnú vojenskú základňu (ktorá sa medzičasom napriek francúzskej neutralite v konflikte stala terčom iránskych dronov).
Ešte v 90. rokoch obyvatelia emirátov nakúpili viac než 400 francúzskych tankov Leclerc a v roku 2021 podpísali novú dohodu o nákupe 80 francúzskych stíhačiek Dassault Rafale dodatočne k viac než 60 starším stíhačkám Mirage 2000.
Vlastné ambície
Spojené arabské emiráty sa v posledných rokoch usilovali o vlastnú zahraničnú politiku nezávislú od predstáv regionálnych veľmocí ako Irán či Saudská Arábia. Ešte v roku 2020 preto spolu s Bahrajnom a Marokom pristúpili na normalizáciu vzťahov s Izraelom a Izrael im v súčasnej vojne pomohol dodávkami systémov protiraketovej obrany, ktoré zostrelili desiatky iránskych rakiet.
.jpg)
Masakre v SudáneIba v pôrodnici zavraždili 460 ľudí, stopy zločinov vidieť aj zo satelitu
Asertívna zahraničná politika Spojených arabských emirátov má však aj tienistú stránku. Hoci to emiráty oficiálne popierajú, patria medzi hlavných podporovateľov jednotiek RSF (Rapid Support Forces) v občianskej vojne v Sudáne. RSF sú pritom známe rozsiahlymi vojnovými zločinmi vrátane masakra v meste Al-Fašír, v ktorom bolo od októbra zabitých odhadom až 60-tisíc ľudí.
Len 29. októbra bolo zabitých viac než 400 pacientov a sprevádzajúcich osôb v saudskoarabskej nemocnici v Al-Fašíre, čo v arabských štátoch viedlo k novej vlne kritiky voči emirátom, ktoré aj sudánska vláda viní z vojenských úspechov RSF.
Neúspech v Jemene
A aj v ďalších konfliktoch v regióne hrá Abú Zabí veľmi aktívnu rolu. Po tom, ako široká arabská koalícia od roku 2015 neveľmi úspešne intervenovala v občianskej vojne v Jemene, Spojené arabské emiráty sa pokúsili o samostatnú politiku.
Hoci pôvodne boli členmi saudskoarabskej koalície, ktorá podporovala medzinárodne uznanú exilovú vládu, v roku 2019 emiráty zmenili kurz a začali podporovať juhojemenských separatistov a ich model rozdelenia krajiny na prevažne šiítsky sever a sunnitský juh.
Ich stratégia dlho vyzerala sľubne, separatistická Južná tranzičná rada (STC) rýchlo ovládla staré hlavné mesto juhu krajiny Aden a väčšinu krajiny, zatiaľ čo Saudskoarabmi podporované vládne jednotky sa udržali len na riedko osídlenom východe krajiny.
Keď v decembri 2025 jednotky STC podnikli ofenzívu do regiónu Hadramaut, nakrátko sa zdalo, že predstave zjednoteného Jemenu nadobro odzvonilo. Avšak Abú Zabí ani juhojemenskí separatisti nepočítali s reakciou Saudskej Arábie, ktorej došla trpezlivosť.
Po vlne saudskoarabských náletov sa nielenže zastavil postup STC, ale emiráty museli vyhlásiť stiahnutie všetkých síl z Jemenu. Vládne jednotky následne podnikli bleskovú protiofenzívu, ktorá vyvrcholila dobytím Adenu začiatkom januára.
Odchod z OPEC-u
Saudskoarabi a obyvatelia emirátov sa sporia aj ohľadom Somálska, kde Spojené arabské emiráty majú blízko k separatickej republike Somaliland na severe, zatiaľ čo Saudskoarabi podporujú zachovanie územnej celistvosti africkej krajiny.
Tlejúca kríza medzi Saudskou Arábiou a emirátmi nabrala nový rozmer koncom apríla, keď emiráty oznámili odchod z ropného kartelu OPEC. Ten určuje objemy ropy, ktoré jeho členovia smú vyprodukovať, čím sa snaží ovplyvniť cenu v prospech vyvážajúcich štátov.
Emiráty dlho patrili medzi kritikov politiky OPEC-u, ten totiž vnímali ako príliš naklonený záujmom Saudskej Arábie, a želali si vyššie kvóty, ktoré by síce znížili ceny ropy, ale umožnili by im vyvážať viac tejto suroviny.
Pohyby na svetovom trhu s ropouJe dobrou správou, že Spojené arabské emiráty opúšťajú OPEC?
„Iránska vojna, súčasná volatilita na trhoch s ropou, vysoké ceny, uzavretie Hormuzského prielivu, zníženie produkcie štátmi Perzského zálivu – všetky tieto okolnosti ponúkajú perfektnú príležitosť na tento krok bez toho, aby to spôsobilo chaos na trhoch s ropou,“ vysvetľuje Bachar El-Halabi, dubajský expert na energetické trhy, pre nemecký denník Frankfurter Allgemeine Zeitung (FAZ).
„Na vyrovnanie nášho rozpočtu nepotrebujeme vysoké ceny ropy. Takže to, čo musíme urobiť, je pokúsiť sa predať čo najviac ropy a plynu práve teraz, aby sme mohli príjmy investovať do ekonomickej transformácie v budúcnosti,“ zhŕňa logiku emirátov El-Halabi.
Kríza ekonomického modelu
Napriek tomu je len ťažko možné emiráty považovať za akýchsi víťazov krízy na Blízkom východe. Spojené arabské emiráty v uplynulých desaťročiach investovali stovky miliárd do diverzifikácie svojej ekonomiky – najmä podporou aeroliniek, rozvoju finančného sektora či turizmu.
Táto ekonomická stratégia dávala v mnohých ohľadoch zmysel. Emiráty nemajú veľa iných nerastných surovín okrem ropy a plynu, na rozvoj priemyslu im chýba pracovná sila aj skúsenosť.
Naopak, na rozvoj leteckej dopravy boli Spojené arabské emiráty priam ideálne. Nielenže sa nachádzajú v ideálnej geografickej polohe medzi Európou a východnou Áziou, vďaka domácej rope a schopnosti spracovať ju dokážu ponúkať svojim aerolinkám dostatok lacného kerozínu, ktorý na rozdiel od iných nemusia dovážať za drahé devízy (hoci krajina dotovaný palivový prístup popiera).
Aerolinka Emirates je preto analytikmi považovaná za jednu z najmenej nákladových na svete.
Ba čo viac, hoci v ich širšom susedstve až donedávna rôzne vojenské konflikty (Sýria, Irak, Náhorný Karabach, Afganistan) nútili letecké spoločnosti k rôznym obchádzkam, Spojené arabské emiráty boli považované za dostatočne bezpečné, aby sa na ne aerolinky dokázali spoľahnúť.
Rozvoj Dubaja ako dopravného uzla navyše emirátom ponúkal dodatočné príležitosti na rozvoj turizmu a s ním spojených sektorov, ako je napríklad stavebníctvo. A prílev turistov pomáhal napríklad aj zlatníctvu – odhaduje sa, že ročne 20 až 30 percent celosvetového obchodu so zlatom prechádza emirátmi, vrátane zlata z bojových zón, ako napríklad zo Sudánu.
Odhady Medzinárodného menového fondu z minulého mesiaca počítajú s tým, že emiráty sa na rozdiel od Bahrajnu, Kataru či Kuvajtu v tomto roku vyhnú recesii – i keď aj ich rast sa výrazne spomalí.
Dlhodobo však vojna zanecháva niekoľko otáznikov. Ohrozila totiž imidž Dubaja ako bezpečného prístavu – a s ním aj budúcnosť celého jedného ekonomického modelu.