Sedel som v jeho kancelárii na Staromestskej ulici v Bratislave, cez pootvorené okno dnu prúdil neustály ruch premávky. Bol som mladý študent, hladný po filmoch, hladný po knihách, hladný po básňach; prahol som po všetkom, čo sa ma mohlo nejakým spôsobom dotknúť, čo ma mohlo nasýtiť. A tam, vo vydavateľstve Kalligram, som vyslovil túžbu prečítať si prvé ročníky časopisu OS.
Vstal, zohol sa a zo zeme zodvihol dva tučné zväzky viazané v umelej koži. Mal nimi podopreté dvere, aby ich prievan nezabuchol. Takto sa mi Karol Chmel zapísal do pamäti, a tak v nej aj zostane – ako človek, ktorý literatúrou otváral mnohé dvere, metaforicky, ale aj celkom doslovne a prakticky.
Mne konkrétne otvoril dvere spolu s Olegom Pastierom do časopisu Fragment. Nikto ma o redakčnej práci nenaučil toľko, ako Karol s Olegom. Čoraz smelšie som štuchal do textov, do vznikajúcich kníh, pobádaný týmito dvoma dobrými duchmi. To boli „moje univerzity“…
Karol Chmel bol prekladateľ. Máloktorý zo zabudnutých kútov Európy o sebe môže tvrdiť, že je v slovenských prekladoch celkom dobre zaopatrený a nemáme voči nemu žiadne závažnejšie podlžnosti. Balkánske literatúry, srbská, slovinská, chorvátska či bosniacka, si to povedať môžu. A je to predovšetkým zásluha Karola Chmela, ktorý nielenže prekladal, ale postupne a trpezlivo nás prostredníctvom prekladov zoznamoval s celým týmto svetom, s jeho ranami a jazvami a požiarmi, ktoré kdesi pod kožou naďalej celkom intenzívne tlejú. Aleksandar Tišma, Bora Ćosić, Milorad Pavić, Danilo Kiš, Daša Drndić, David Albahari, Irfan Horozović, Milodrag Vuković…
V podobnom závideniahodnom položení sa vďaka Karolovi ocitla aj poľská poézia, špeciálne skupina básnikov okolo takzvanej Novej vlny. Čo meno, to preklad, pod ktorým je podpísaný práve Karol Chmel: Ryszard Krynicki, Adam Zagajewski, Jerzy Kronhold… Ale spomeňme aj ďalších a ďalšie veľké mená poľskej literatúry. Napríklad Czesława Miłosza. Zbigniewa Herberta. Piotra Sommera. Alebo Olgu Tokarczuk…
Ani jeden z týchto nahodených zoznamov si nenárokuje na úplnosť, no aj tento zlomok celkom presne ilustruje, koľko rôznych dverí pre nás Karol Chmel otvoril.
Ako prekladateľ bol samouk. Vyštudoval andragogiku na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského, no práve toto štúdium mu nevdojak otvorilo dvere aj k prekladaniu. V našom rozhovore pre Rádio Devín v roku 2015 spomínal, že k seminárnej práci z predmetu psychológia osobnosti dostal zoznam odporúčanej literatúry, z ktorej väčšina bola buď po poľsky, alebo po srbsky. Sťažnosti nepomohli, musel konať. Vďaka tomuto impulzu z nečakanej strany sa hlbšie ponoril do cudzích jazykov a popri štúdiu tak v podstate absolvoval ešte jednu univerzitu. Intenzívne začal prekladať v deväťdesiatych rokoch. Poéziu, esejistiku, ale aj prózu.
V ostatných rokoch sme úzko spolupracovali na viacerých jeho prekladoch: od Ryszarda Kapuścińského, cez Aleksandru Wojtaszek, až po Wojciecha Góreckého či Andrzeja Stasiuka. Pár týždňov po tom, ako sme dokončili redakciu textu knihy Cestou do Babadagu mi napísal, že sa hneď po nej nezáväzne vrhol aj do ďalšej Stasiukovej knižky, a poslal mi dokončený preklad knihy Fado, ktorá je akýmsi voľným pokračovaním Babadagu. Je to veľavravná situácia, pretože Karol mnohé veci robil z čírej radosti, z chuti do práce, z túžby po poznaní. Myslím, že mnohí, ktorí s ním ako s prekladateľom spolupracovali, potvrdia, že Karol mal vždy po ruke slušné zásoby nepublikovaných prekladov, do ktorých sa pustil „len tak“.
Karol Chmel však pre mňa bol predovšetkým básnik. Básnik presného slova a mnohých významov. Básnik paradoxu, jemnej (seba)irónie, ale aj hlbokého poznania, ktoré dokázal skoncentrovať na minimálnej ploche. Básnik, ktorý dokázal nahmatať bolestivé miesto – a práve tam silnejšie pritlačiť.
Budeš nám chýbať, Karči…