Pri čítaní novej knihy Jany Juráňovej Malibu na Dunaji (Brak) má čitateľ pocit intímneho dotyku. Je to osemnásť poviedok, sústredených v útlej knihe, ktorá ale zanechá silný dojem. Poviedky sa tvária skromne, majú však vyššie ambície: prebudiť myseľ a zotrvať v nej čo najdlhšie.
Foto: Pravda, Ľuboš Pilc
spisovateľka Jana Juráňová
Raz sa čitateľovi vynorí tá, raz oná postava – sú v texte vykreslené plasticky – a provokujú otázky: čo to malo (a mohlo) znamenať? Nie že by autorka písala v inotajoch, naopak, používa bežné reálie, pokojný tón. Ľudia v jej prózach sú skôr tichí a nenápadní, a predsa je okolo nich tajomno, napätie prúdi, oveľa bohatší život, než vyjadrili slová. Čitateľ vstrebáva viac, než je na papieri. Akúsi neviditeľnú kuklu príbehu. Vidíme motýľa, ale kukla stojí za pozornosť. Nájdeme ju vo svojej predstavivosti.
Foto: Brak
Malibu na Dunaji, Jana Juráňová Jana Juráňová: Malibu na Dunaji
Jednotlivé poviedky sú ako keby záblesky, snímky fotoaparátu, ktoré zastihli protagonistov v určitej chvíli. Dej miniatúry je už obyčajne rozbehnutý a čitateľ spozná len jeho krátky kúsok, ale ten je práve dôležitý. Je to príjemne aktivizujúca metóda, námety sa menia, zotrvačnosť nehrozí. Hrdinkami sú ženy rôzneho veku, dokonca jedna postava je aj dvojveká – konfrontuje bytosť, akou bývala dotyčná v mladosti s vlastnou staršou verziou. Často sa ocitáme v návratoch aj na akademickej pôde, čo je mimoriadne zaujímavé.
Optimizmom neplytvá
Hybnou silou textov Jany Juráňovej sú teda často spomienky. Tu treba poznamenať, že autorka netrpí spomienkovým optimizmom a keď sa vracia do minulosti, často pripomenie niečo nepríjemné, čo jej postavy okúsili, alebo čo sa vo všeobecnosti dialo. Ku cti jej slúži, že na milosť neberie ani súčasnosť, chválenie nie je jej parketa, ale najzaujímavejšie je, že ani pri všetkej tej kritickosti celkový výsledok nie je pesimistický. Hoci v jednotlivých príbehoch veľa veselosti nie je, sú plné životnej vervy a – čo viac treba? Či už sa darí, či nie, je dôležité kráčať a práve tieto kroky autorka mapuje.
Čítajte viac Poznáme desať najlepších próz uplynulého roka. Finalistov súťaže Anasoft litera už nevyhlasovali na Rádiu Devín Najsilnejšie sú miesta, kde Juráňová cez postavu uvažuje a zdá sa, že prezrádza aj niečo osobné. Zaujali ma napríklad pasáže v krásnej poviedke Súsošie, kde rozmýšľa o umení, konkrétne o sochách, o ich zrozumiteľnosti a zároveň uvažuje o zrozumiteľnosti života. Napríklad aj, ako ho spoznávame vo vlastnej rodine, aké záhady obsahujú vzťahy s rodičmi, so súrodencami, aké rébusy nám život odmala predkladá. (Napríklad – zrazu začnú človeku rásť prsia, čo s tým?) A rébusy môžu pokračovať aj pri vnímaní umenia. „Keď nerozumiem korunám stromov, neznervózňuje ma to. Ale keď nerozumiem umeniu, cítim sa nesvoja.“ To je napríklad vetička z Juráňovej na zapamätanie.
Rafinovanú hravosť použila Jana Juráňová v poviedke Neviniatka, kde bude čitateľ šokovaný nezvyčajnou kytičkou a grotesknou situáciou v usporiadanej rodinke. Nič sa nevysvetlí, ale autorka naznačí mnohé, a je to pôvabné čítanie. Opäť „čítanie s počudovaním“, ktoré završuje tiež trocha záhadná pointa: „Keby jej rodičia svojím viac zahmlievaním než rozprávaním tú príhodu nevytvorili v pamäti, príhoda by ani neexistovala.“ Aj na tejto ukážke vidno, že autorka má noblesu, tajomnosť i humor.
Výbornú postavu vystrihla autorka v jednej zo záverečných poviedok (Judita bez Holoferna), kde v originálnej, večne ufrflanej staršej žene, bývalej kráske, stvárnila šarmantný typ večnej bohémskej rebelantky. Nadáva však len na problémy verejné, tie všeobecné, svoje súkromie si stráži, ale – aj tak veľa odhalíme. Mne sú však najmilšie posledné poviedky To je osud a Spomalenie. Opäť sme v konkrétnych bratislavských reáliách a čítame o nezvyčajných situáciách. V tej o osude sedí žena na kufri, ktorý je plný spomienok a v tej druhej sa spomína dávna redakcia časopisu Film a divadlo. (Už som túto poviedku spomenula, je to tá, kde sa zhovárajú dve Ja.)
Lokálna exotika
Kniha je nazvaná podľa jednej z poviedok – Malibu na Dunaji. Má nádych domáckej exotiky (ponúka sa v nej nápoj malibu, ale ani to už nie je vraj to, čo bývalo), no najmä sa horko- vtipne píše o subtílnej problematiku umeleckého života u nás, konkrétne o peripetiách hudobníkov a hudobníčok. Vraj často majú viac ľudí na javisku, ako poslucháčov v hľadisku, málo poriadnej roboty. Poviedka však vytiahla hudobnú problematiku na Dunaj a rieši všeličo. Aj to, že v pobrežných kameňoch uviazla vlasatá hlava. Vyzerá to na detektívku, ale je to ešte lepšie – autorka píše o našich problémoch, o našom svete. Je bolestné i príjemné tam pobudnúť.
Za zmienku stoja aj pointy poviedok, ktoré sú znepokojivé. Tu je napríklad „chuťovka“ tohto druhu z poviedky Topánky. Je založená na chodbovom žartíku, ktorý však dej priviedol celkom inam. „Ktovie, ako sa má Evka. Keby si tak spolu mohli sadnúť k rezňom s nakladanými uhorkami a zákuskom.“ Juráňová pri čítaní nenápadných poviedok skrátka zapojí celého človeka, aj chuťové poháriky. Oplatí sa rezervovať si na útlu knižku viac času, než sa zdá, že potrebuje. Chce to pomalé čítanie.