Na lúke slovenskej literatúry vykvitol divotvorný kvietok – je veľmi pestrý a aj pichá. Román Petra Šuleja Chronofóbia (vyd. Marenčin PT) zabaví, ale dá aj zabrať. Autor sústredil v knihe veľa materiálu, ktorý si preskúša aj čitateľa – zvládne takúto pálku? Je na to dosť pripravený a zrelý? V každom prípade je Chronofóbia prínosom pre slovenskú literatúru, niektoré témy i postupy sú priam priekopnícke. Napríklad – prostredie umenia a architektúry je v texte ako keby živá postava. Tak dýcha.
Galéria protagonistov je veľmi pestrá. Bizarná, mystická a hodnoverná zároveň. Niektoré bytosti majú dar dlhovekosti, čo umožňuje autorovi použiť viaceré fígle. V príbehu sa napríklad stretajú osobnosti z rôznych storočí, čo je zdrojom tajomnosti, napätia, ale aj poznania.
Foto: PT Marenčin
Peter Šulej, Chronofóbia Peter Šulej: Chronofóbia
Sú to zaujímaví ľudia, ktorí všeličo pamätajú a odrazu to hádžu do pľacu. Jedna epizóda vráti napríklad čitateľa do čias Povstania (SNP) a pripomenie záhadné správanie sa istého esesáka. Je to veľmi čudesné (nezvyklé čítanie o známej historickej udalosti) a až postupne sa situácia (šokujúco) vysvetlí. Autor si dal s textom poriadnu námahu a stojí zato porozpletať príbeh, všeličo sa dozvedieť. Upúta moderné narábanie s našimi reáliami, uvoľnenosť a kritickosť. Próza ponúka vyšší level vnímania histórie i súčasnosti, posun k väčšej slobodomyseľnosti.
Architektúra od macochy
Kto má rád architektúru, bude blažený. V texte vystupujú alebo sa spomínajú mnohí architekti, ktorí pôsobili na Slovensku. Súčasní aj dávno mŕtvi. Aj takí, čo zmizli bez stopy. Je to mimoriadne vzrušujúci a novátorský motív, lebo architektúra je u nás – hoci je to možno najnáročnejšie a najnoblesnejšie umenie – stále ako od macochy. Akoby sme na toto umenie ešte nedorástli (však domy si vieme postaviť aj svojpomocne). Až na niekoľko škandalizovaných budov (napr. SNG, zrúcaný Istropolis, obrátená pyramída rozhlasu) sú u nás významné stavby pre verejnosť väčšinou anonymné. V Šulejovom románe zrazu dostávajú budovy a areály (napríklad športoviská Tehelné pole) krstné listy.
Čítajte viac Litera fest bude na BRaK-u. Predstaví desať najlepších slovenských kníh
Spoznávame tvorcov architektúry, ale nie sú to žiadne nudné náučné lekcie. Autor to inak roztočil. Možno stačí, ak prezradíme, že krycie meno vraha, po ktorom v románe idú dve krásne vyšetrovateľky, je Architekt. Už z toho vidno, že Peter Šulej písal kriminálku, ale nie je to jediný žáner, čo použil. V jeho románe sa kríži detektívka s lovestory, so sci–fi, fantasy, s rodinnou ságou, s literatúrou faktu, prózou, poéziou i reportážou. A celé je to nasvietené roztopašným humorom či britkou satirou.
Najcennejšia je ale našskosť – je to román o nás. O našej spoločnosti, o našom živote, o našej nemohúcnosti aj veľkosti, o tom, ako milujeme, pijeme, sexujeme, žijeme, filozofujeme, pracujeme, tvoríme. Napríklad aj o tom, čo je to tá povestná „kaviareň“.
Čítajte viac Zrazu začnú človeku rásť prsia, čo s tým? Pýta sa Jana Juráňová. A prezradí, kde sa na Dunaji vzalo Malibu
Z akej bubliny je vrah?
Šulej používa aj hravú autorskú fintu – občas sa objaví v texte aj on sám a charakterizuje sa. Vtipné sú napríklad scény z tzv. bratislavskej kaviarne (tu je to aj konkrétne miesto, nielen prenesené pomenovanie určitej časti spoločnosti), do ktorej, samozrejme, patrí aj on. No a tam vedú tiež stopy vyšetrovania: najnovšia obeť sériového vraha je spisovateľka, ktorá má dokonca Cenu Tatrabanky a tiež patrí ku kaviarenskej bubline.
Obete vrážd sa nachádzajú pri významných architektonických objektoch a – čuduj sa svete – vlečie sa to už cez stáročia. To si vrahovia odovzdávajú štafetu? Hoci ide o zločiny, čitateľ má stále pocit hravosti a s rozkošou sleduje rôzne okolnosti prípadu. K čitateľovi sa takto dostane skvostný obrázok o bratislavskej bohéme, v minulosti aj dnes.
Autor však nevarí iba v domácej kuchyni – istého výtvarníka (je to Egon, zvaný tiež Eči) vyšle do medzinárodných vôd, a to rovno do Moskvy! Ten sa dostane na dekadentnú výtvarnícku akciu ruského zbohatlíka, galeristu Zinova, ktorý nevie, čo by robil zo zvrhlej presýtenosti. Na vernisáži sa ľudia opíjajú, prežierajú, verejne preťahujú, drogujú. Je teda ešte čím sa inšpirovať v Rusku a na Egona to mocne zapôsobí. Rád by niečo také bezuzdné zorganizoval aj v Bratislave.
Čítajte viac Islandská literárna hviezda píše o egocentrikoch aj ženách s demenciou
Dekadentná zábava na výstave je jednou z úvodných pasáží a drží istým spôsobom pokope dej. Oblúk sa naplní: v závere sa koná z Ečiho iniciatívy podobná akcia v bývalej „matadorke“, ale výsledok je rozpačitý. Naši ľudia sú zoči-voči naprogramovaným orgiám bezradní. Ťažko sa odviazať týmto spôsobom, keď počet sponzorov – oligarchov je u nás nulový.
Pekná karikatúra súčasnosti. Výsmech s pochopením. Šulej je drsný, ale zároveň láskavý autor. S pochopením je stvárnený aj Egon, ktorý je človek-milión, ale (v rámci bubliny) sa stane populárny. Potom mu už nezáleží na vlastnom umení, ktorým chcel kritizovať spoločnosť, ale chce sa zaradiť medzi tých, čo z prehreškov spoločnosti (napríklad proti životnému prostrediu) profitujú.
Nežné polohy
Ako hrozienka pôsobia v románe rôzne odvolávky a skryté významy. Často sa zaskvie stredné Slovensko, konkrétne Banská Bystrica, odkiaľ autor pochádza. Dojímavá pasáž je napríklad o egrešoch. Autor ich ako dieťa jedol priamo z kríkov, ktoré bývali v každej záhrade. Kam zmizli egreše? Už ich niet ani na trhu. A zmizol aj ich lokálny názov pôľky. Ale v románe je vzkriesený! Je to milé, poetické. Peter Šulej je predsa najmä básnik.
Pri členení tejto knihy si pomohol menami autorov, ktorí čosi pre neho znamenajú a text „dozorujú“. Kapitolu Prvé pokusy o zastavenie času zastrešuje básnik Saint-John Perse, druhú kapitolu Iné pokusy o zastavenie času básnik Vladimír Holan, tretiu kapitolu Čas čas čas Nicolas Pesqués. Nasleduje kapitolka o čase, ktorú zaštiťuje slovenská autorka Kucbelová a český autor Bouška. Záver tvorí časť Novalis, kde sú poďakovania, vysvetlenia a uvádza ju motto: Jediná poznámka k textu atd. je mnohem pikantnější nežli text sám. Pri čítaní Šulejovej knihy sa oplatí byť pozorný. Všade striehnu vtipnôstky, ukrývajú sa zaujímavosti a málo známe fakty.
Text je pomerne náročný, ale autor myslí na čitateľa. Práve, keď je už postáv v texte priveľa, objaví sa na str. 43 pod čiarou rodokmeň rodiny Badinských, ktorá je v texte dôležitá. Najmä Florián! O tom sa dozvieme, že sa mal volať Kristián, podľa filmovej postavy Oldřicha Nového, ale na matrike zle rozumeli.
Je to ultrazaujímavá postava a spolu s ňou sa dostane čitateľ do neuveriteľných zákutí ľudskej duše, života i sveta. Kniha je premyslená a domyslená. Veľmi dojemné sú pasáže o knihách, čítaní a literatúre, ale Šulejovou ambíciou nie je písať niečo, nad čím by sme sa rozplývali, skôr mu ide o to, aby čitateľa trocha podvihol zo stoličky. Myslím, že sa mu to podarilo. Diagnostikoval chronofóbiu, ktorou trpí skoro každý – je to strach z unikajúceho času. Každý chce žiť donekonečna, ale – načo? V knihe je možno odpoveď.