Slovenská spoločnosť má naporúdzi nového panáka, ktorého verejné fackovanie už po miliónty raz pomôže vyhnúť sa pomenovaniu koreňa problému – nakrátko. Sú to lekári, ktorí sa, zatiaľ čo sa zdravotníctvo „veselo“ rúca, obohacujú piatimi paralelnými úväzkami.

Niet pochýb, že to mnohým strojcom ekonomického systému, podľa ktorého sú odvetvia ako zdravotníctvo, školstvo či kultivácia písaného slova „tovar ako každý iný“, nahrá do výhovoriek a siahnu po populárnej metóde dneška – moralizovaní namiesto politiky. Sú to „amorálni“ lekári, ktorí na výšku svojho poslania nedozreli; zarábajú lepšie než ostatní (?) a napriek tomu sa v mnohých štátnych nemocniciach cítime ako v chudobincoch 19. storočia. A tak ďalej.

Iste, všetko pravda. Každý z nás má nejakú mizernú alebo až otrasnú skúsenosť so zdravotníctvom, aspoň ak si musí „počkať vo fronte“. Áno, človek nemôže robiť svoju prácu dobre, keď sa venuje ďalším piatim. Ani lekár. Mimochodom, funguje tak aspoň polovica republiky – z jednej práce (hlavne, ak je to skutočné „povolanie“) človek bez podporných zdrojov nevyžije a priveľa z nás sedí na niekoľkých stoličkách. Nie, nie je to správne, zdravé ani normálne. Akurát to v prvom rade nemá toľko spoločné s morálkou ako s následkami voľnotrhových politík.

Podľa Lekárskeho odborového zväzu je otázka úväzkov v prípade lekárov nie nepravda, ale, voľne povedané, nafúknutá záležitosť. Drvivá väčšina vedľajších úväzkov je totiž pedagogická činnosť, ktorá je absolútne podhodnotená, no pritom nezastupiteľná. (Len tak mimochodom a v tej súvislosti, z publikovaných i osobných skúseností zahraničných študentov sa neraz dozvedáme, že ich na Slovensku najviac šokuje nepripravenosť mladých lekárov a nízka miera ochoty odovzdávania skúseností starších mladším v samotných nemocniciach, teda sociálne vzťahy, kde hierarchia víťazí nad spoločným cieľom.) LOZ dokonca podčiarkuje, že zverejňovanie finančných tokov nemocníc musí Úrad pre dohľad zverejňovať vďaka, nie napriek lekárom.

Za viac ako 35 rokov presviedčania, že v demokracii rieši spoločenské otázky zásadne trh a akýkoľvek apel na spoločný étos je „cesta do gulagu“, nie je namieste sťažovať sa na „nenažratých“ tých alebo oných. Bola to druhá Dzurindova vláda, kto spoločnosť, vrátane zdravotníctva, začal riadiť ako kasíno, a po viac ako 20 rokoch na vysvetlenie slov ako „etika“ alebo „spoločný étos“ potrebuje väčšina z nás umelú inteligenciu.