O jej práci sa dozvieme, keď na letisku pristane špeciál so zachránenými Slovákmi. Viac povie v rozhovore Alexandra Janečková, vedúca oddelenia krízového manažmentu ministerstva zahraničných vecí.
Alexandra Janečková sa dlhodobo venuje koordinácii krízových a humanitárnych operácií v konfliktných zónach a záchrane ľudských životov v náročných medzinárodných situáciách. Vo februári vyhrala prvé česko – slovenské kolo súťaže Women Changing the World Awards. Ide o medzinárodnú platformu a prestížne ocenenie, ktoré podporuje a prepája ženy. Svetové kolo sa bude konať vo Francúzsku koncom apríla.
Bola som svedkom záchrannej akcie, ktorú ste organizovali pri vojnovom konflikte Izraela s Iránom. Asi týždeň sa rozhodovalo, kde a aké lietadlo pristane v susednom Jordánsku. Malo odviezť nielen Slovákov s rodinami do bezpečia, ale aj ďalších ľudí z celej Európy. Záchrane predchádzali hodiny vybavovania autobusu s ľuďmi z Tel Avivu, kontrolu na hraniciach s Jordánskom, rôzne možnosti, kde by slovenský špeciál, či vojenský Spartan pristál…Počas samotnej vojny prichádzala do úvahy evakuácia loďou na Cyprus, plavba na niekoľko hodín aj počas náletov. Alebo presun cez púšť do Ammánu, hlavného mesta Jordánska na vlastnú päsť. Najbezpečnejšou možnosťou sa napokon ukázala cesta na letisko v Akkabe, ktorá je priamo na izraelsko-jordánskych hraniciach. Ani tam nešlo všetko hladko. Lietadlo meškalo kvôli konfliktu na hraniciach, kde chceli jordánski colníci bakšiš za občanov s dvojitým občianstvom. Medzitým sa zrušila možná letecká trasa a bolo treba vybavovať novú…
Ako ste vy vnímali túto misiu pri vojne Izraela a Iránu?
Áno, pamätám si, záchranných letov sme vtedy pripravovali niekoľko, rôznymi spôsobmi. Pri evakuácii z Izraelu cez Jordánsko som dostávala telefonáty nonstop od skorého rána až do neskorej noci. V pohotovosti bolo aj naše Medzinárodné operačné krízové centrum, ktoré slúži ako infolinka a prvý bod kontaktu pre našich občanov. Spolupracovali sme s našu ambasádou v Izraeli, využili sme osobné kontakty v Jordánsku.
Spomeniete si na situáciu, keď ste sa cítili pri niektorej misii bezmocná?
Myslím, že najhoršiu a najvyčerpávajúcejšiu skúsenosť mám už za sebou. Išlo o evakuácie civilistov z Afganistanu v auguste 2021, na ktoré zrejme nikdy nezabudnem. Tu musím vyzdvihnúť odhodlanie a neuveriteľné nasadenie Ozbrojených síl SR, osobitne Síl pre špeciálne operácie. Niekoľko dní som bola v priamom kontakte s ľuďmi v Afganistane, ktorých sme sa snažili zachrániť, keď kontrolu v krajine preberal Taliban. Myslela som si, že ich budem iba navigovať na checkpointy a dávať im len cez telefón inštrukcie. Išlo o extrakciu, výber našich ľudí z obrovského davu, ktorí sa snažili dostať na letisko v Kábule a na niektorý z posledných evakuačných letov z Afganistanu.
Pamätám si na tie zábery, ako sa ľudia vešali na krídla lietadiel…
Stres bol v tom, že moje telefónne číslo sa po pár hodinách rozšírilo po celom Afganistane. Bol to obrovský tlak riešiť operatívu a logistiku a zároveň manažovať emócie ľudí, ktorým išlo o život a ktorí mi neustále s plačom volali, písali a prosili, aby sme im pomohli dostať sa z krajiny. Telefón mi zvonil doslova nonstop. Bola to tak živelná operácia, že o tom bol dokonca natočený aj film. Doteraz som si ho nedokázala pozrieť.
O záchranu civilistov sa tam predsa usilovalo viacero krajín?
Slovensko bolo poslednou krajinou sveta, ktorá sa rozhodla evakuovať civilistov v čase, keď z krajiny a letiska v Kábule odchádzali už aj poslední americkí vojaci a kontrolu nad celou krajinou veľmi rýchlo preberal Taliban. Všetci ostatní zahraniční partneri vrátane EÚ boli už preč alebo v priebehu nasledovných hodín odchádzali. Stihla som ešte získať satelitné snímky z letiska a okolia s rozmiestnením skupín Talibanu v perimetri letiska. Upozornili ma aj na hrozbu výbuchu na jednej zo vstupných brán na kábulské letisko, čo sa o chvíľu stalo. Zahynulo pritom množstvo civilistov. Tieto skúsenosti sa so mnou nesú doteraz. V roku 2021 som si povedala, že ak sa ešte niekedy dostanem ku krízovému manažmentu, netušiac ešte, že ho zhruba o dva roky budem viesť, tak budem veci robiť inak, efektívnejšie, proaktívne a iniciatívne.
Čo je na tejto práci podľa vás najťažšie?
Vedieť sa rýchlo rozhodovať pod veľkým časovým stresom a tlakom, rozmýšľať pragmaticky a vedieť zvážiť potenciálne riziká. Najmä, ak premýšľame o vyslaní leteckého špeciálu SR a zvažujeme rôzne scenáre evakuácie, kedy, kam, po koľko ľudí, ale aj o tom, ktoré skupiny civilistov budú mať v lietadle prednosť v prípade, že je na prvý let viac ľudí ako miest v lietadle. Náročné je sa vedieť rozhodnúť, či dám pokyn na odlet lietadla ihneď alebo naopak, na jeho zdržanie. Tu nie je priestor na dohady, zdĺhavé diskusie. Musíte sa rozhodovať okamžite, keďže okno príležitosti na vykonanie evakuácie môže zaniknúť. V októbri 2024 sme vykonali tzv. preventívnu evakuáciu našich občanov z Libanonu. Bolo to vôbec po prvýkrát v histórii Slovenska, kedy sme pristúpili k takémuto kroku a nečakali sme na dramatické zhoršenie situácie. Pri evakuácii sa riadim pravidlom a mojim osobným presvedčením, že radšej skôr a preventívne než neskôr a vôbec.
Sú to stresujúce situácie, keď ide ľuďom o život…
V takýchto vypätých situáciách sa snažím šetriť energiou, aj slovami ako najviac viem, častokrát kolegom odpovedám jednoduchými, nerozvitými vetami. Po samotnej operácii je to skôr vyčerpanie, ktoré príde až po jej ukončení. Sú to vždy veľké emócie, najmä keď sa stretnem s ľuďmi, ktorým sme mohli pomôcť a dostať ich do bezpečia. Z mojej strany je to niečo ako osobná bodka, pretože aj keď nemusím, vždy sa rada zúčastním samotného záchranného letu. Prípadne som na letisku po pristáti špeciálu, aby som sa stretla s ľuďmi, alebo ich aspoň videla, ako sa tešia zo stretnutí so svojimi rodinami a z toho, že sú doma v bezpečí. Vtedy viem, že to vypätie stálo za to.
Dokážete si držať odstup?
Počas akcie človek pracuje vo vysokej intenzite. Rýchlo a nonstop, nad pocitmi vtedy príliš nepremýšľam. Aj keď po ukončení operácie príde vyčerpanie, svoju prácu by som nemenila. Za roky, čo sa v krízovom manažmente pohybujem, sú to stovky občanov nielen zo Slovenska, ale aj z desiatok zahraničných krajín, medzi nimi tiež pracovníci OSN a EÚ. Človek vidí tú silu a priamy dopad diplomacie, ktorá pomáha ľuďom.
Pomáhate aj deťom, to sú zrejme citlivé prípady…
Áno, to sú emočne náročné akcie. Robíme pravidelne evakuácie chorých detí z Gazy. V súčasnosti na to čaká takmer 20 tisíc chronicky chorých detí. Slovensko je jednou z mála krajín, ktorá túto jedinečnú formu pomoci realizuje. Dokonca sme boli jednou z prvých krajín na svete, ktorá evakuácie detských pacientov z Gazy v lete 2024 začala. Aj keď som sa zúčastnila viacerých takýchto misií pre deti z Gazy a navštívila som aj niekoľko utečeneckých táborov od Sudánu až po Libanon, vždy mi v prvých sekundách, keď sa otvoria dvere sanitky zovrie hrdlo. Keď prvýkrát vidím deti, ktoré prepravujeme do rôznych krajín Európy, ktoré im poskytujú potrebnú odbornú zdravotnú starostlivosť. Sú to častokrát deti s viacerými vážnymi diagnózami ako je rakovina, tumor, akútna podvýživa, ale aj komplikované zlomeniny a amputácie v dôsledku vojnového konfliktu v Gaze.