Spočiatku nič nenasvedčovalo, že sa z neho stane futbalová legenda. Rodičia chceli doma husľového virtuóza. Odmalička usilovne fidlikal.
Z okna ich bytu na Solovjevovej ulici videl priamo na štadión košickej Jednoty. Mal desať rokov, keď ho kamaráti zlákali na tréning. Odvtedy väčšinu času trávil na ihrisku. Husle čoraz viac zanedbával. Stal sa z neho futbalový Paganini, ktorého uznával svet.
V prestupe mal prsty syn prezidenta
Prvé prvoligové skúsenosti získal na vojenčine v Dukle Pardubice. Potom sa vrátil domov, pomohol Jednote Košice k postupu do najvyššej súťaže. V prvom ročníku prispel k jej záchrane 11 gólmi a hoci nebol vyhlásený kanonier, bol najlepším strelcom tímu.
To už ho sledovala Sparta Praha, ktorá vyvíjala obrovské úsilie, aby ho získala. V nasledujúcej sezóne na jeseň dával góly ešte v košickom drese, ale na začiatku roka 1960 sa hlásil už v Prahe.
„Košičania, samozrejme, nechceli ani počuť, aby prestúpil do Sparty. Bol kľúčový hráč mužstva a miláčik fanúšikov,“ približuje český publicista Karel Felt, ktorý napísal knihu o histórii sparťanského klubu.
Pripomína, že na prelome päťdesiatych a šesťdesiatych rokov sa často neprestupovalo, a keď klub nechcel, aby hráč odišiel, zvyčajne ho aj udržal.
Čítajte viac Ak ťa nevystrieda tréner, urobím to ja, hneval sa Popluhár na nováčika
„Ako sa napokon Kvašňák dostal do Sparty je trochu záhadou, opradenou legendami ako celý jeho futbalový život. Špekulovalo sa o falošných pečiatkách a dokonca aj o priamom rozhodnutí z UV KSČ,“ dodáva Felt.
Príchod košického miláčika do hlavného mesta bola podľa všetkého naozaj vysoká hra. Na Letnej vtedy šéfoval syn najvyššieho straníckeho bossa i prezidenta republiky Antonína Novotného. Košičania nemali šancu…
Faktom bolo, že 23-ročný futbalista už na jar 1960 bojoval „za rudých“ a bavil divákov na Letnej. Začalo sa chodiť na Kvašňáka. Návštevy stúpali. A aj mužstvo v tabuľke. V októbri 1963 nastúpil v Sparte vtedy ešte stále začínajúci Václav Ježek.
„Kto je to ten Ježek? Také meno som ešte nepočul,“ vravel v šatni Kvašňák. Ježek sa to dopočul. „Za dva dni zaklopal na dvere mojej kancelárie a vraví: Som Andrej Kvašňák a teším sa na spoluprácu,“ spomínal s úsmevom.
„Andrej bol výborný futbalista, skvelý herec a obratný diplomat na ihrisku i mimo neho. Nik si ho nemohol popliesť, lebo na našich ihriskách behal taký len jeden.“ V roku 1965 už oslavovala Sparta titul, čakala naň dlhých jedenásť rokov…
Foto: ČTK / Havelka Zdeněk
Andrej Kvašňák Andrej Kvašňák v československom drese.
Padal ako železničné šranky
Kvašňák patril viac ako desaťročie nielen k najlepším, ale aj najoriginálnejším futbalistom. Nielen hral, ale aj bavil futbalový národ od Čiernej nad Tisou až po Aš a aj za hranicami. Azda o žiadnom inom sa nerozprávalo toľko historiek, mnohé z nich zľudoveli.
„Bol to náš veľký šéf, nikdy som sa nestretol s charizmatickejším človekom. Mal prirodzenú autoritu, jeho názor rešpektovali nielen hráči, ale aj tréneri. Bol to najväčší sparťan všetkých čias,“ charakterizoval ho Václav Mašek, dlhoročný spoluhráč v útoku Sparty, rovnako významná osobnosť pražského klubu i reprezentácie.
Kvašňák patril v tíme vždy k veľkým motivátorom. Spoluhráčov často pred stretnutím burcoval tradičnou vetou: „Musíme bojovať, aby sme zarobili deťom na chlieb.“
Tréneri si pomaly zvykali, že ho sotva uvidia šprintovať viac ako dvadsať metrov. Kvašňák po ihrisku zväčša chodil. Aj sparťanský kouč Karel Kolský, ktorý miloval behavé typy, musel zaťal zuby. Vedel, že tento svojský chlapík mu to vynahradí geniálnymi nápadmi.
Medzi fanúšikmi sa často hovorilo, že Kvašňák padá ako železničné šranky. Keď ho faulovali, jeho dlhá postava sa komicky dlho a ochotne skladala na zem. Neraz si takto vynútil pokutový kop.
Do jeho majstrovského arzenálu patrilo aj takéto divadielko. Keď sme sa spolu bavili o tom, či si trúfne odhadnúť, koľko vymyslených jedenástok zrežíroval, odvetil typicky svojsky: „Ani jednu. Keď ich rozhodca zapískal, tak museli byť…“
Čítajte viac Veľký talent zo slávneho rodu: v drese Československa zažil podvod na MS, potom skoro prišiel o nohu Ale to, že často padal, že fauly prifilmoval a kopalo sa po nich veľa priamych kopov i jedenástok, potvrdzoval aj slovenský futbalista storočia Ján Popluhár, ktorý hral proti Kvašňákovi množstvo zápasov, ale bol dlhé roky aj jeho spoluhráč v reprezentácii.
„Využil všetky prostriedky, aby vyhral. V duchu fair play a občas vytiahol aj svoju šikovnosť a chytráctvo. Vedel presvedčivo položiť svojich 187 centimetrov v šestnástke, rozhodca mu to často zhltol,“ tvrdí.
Slovenský obranca Ján Luža, sa stal legendou v konkurenčnej Slavii. Zažil množstvo veľkých derby pražských S. „Ale proti Kvašňákovi len niekoľko, bol starší a keď som začínal, on už v Sparte končil. Bol režisér, rozum mužstva. Neustále dirigoval spoluhráčov a stále niečo hovoril. Bol svojsky, vravelo sa, že chodil vždy na zrazy posledný a posledný aj nastupoval do autobusu.“
Na ihrisku bol futbalový Burian
Kvašnák pôsobil v československej lige dvanásť sezón, nastúpil v 251 zápasoch a dal 83 gólov (20 z penált). Niekoľkokrát prekonal aj slovanistického brankára Alexandra Vencela.
„Kvašňák bol výborný už v Košiciach a v Sparte sa mu úplne otvorili dvere do futbalového sveta. Jeho futbalové myslenie bolo výnimočné. Ako mladý hráč som na neho pozeral s veľkým rešpektom. V jednom pamätnom stretnutí na Tehelnom poli sme zdolali Spartu 5:4 a Kvašnák strelil dva góly.
Vtedy ešte Schrojfovi, ale na ten zápas si dobre spomínam, v ďalších som sa stal v podstate jednotkou v bránke. Aj v odvete v Prahe som už chytal a zápas sa skončil bez gólov,“ približuje Vencel.
Čítajte viac Slávny kanonier Adamec priniesol mame z New Yorku nožnice
Pripomína aj Kvašňákovu mimoriadnu popularitu, mali ho radi aj v konkurenčných tímoch. „Najmä preto, že bol aj vtipný človek, čo sa často prejavovalo aj na ihrisku. Popularitu dokázal tiež využívať.
Pokojne zastavil s autom na prechode chodcov a ešte požiadal policajta, aby mu ho postrážil, že si len odskočí do obchodu niečo kúpiť,“ smeje sa aj po mnohých rokoch skvelý brankár belasých.
Iný vynikajúci futbalista, špílmacher veľkého trnavského mužstva Ladislav Kuna tvrdil, že Kvašňák bol futbalovým Vlastom Burianom, kráľom komikov z českých filmov. „Už jeho postava bola trochu komická. A mal extrémne veľký nos, podobne ako ja. Na jednom sústredení v Prahe ma pozval na pivo.
V krčme sme narazili na herca Karla Effu, známeho tiež veľkým nosom. Andrej okamžite zohnal fotografa a nechal urobiť spoločný záber. Takých troch nosatých ešte pokope nevideli, tešil sa.“
Kvašňák neraz pripravil divákom, rozhodcom i súperom prekvapenie. „Hrali sme na Sparte a po prvom polčase bolo 0:0,“ spomínal Kuna.
„Tesne pred prestávkou Andrej spadol a skrúcal sa na zemi. Vyniesli ho na nosidlách. Mysleli sme si, že Sparta bude oslabená, no vzápätí krívajúci a s obviazaným kolenom vyšiel na trávnik. Keď som sa čudoval, že pokračuje, smial sa.
„Čo blbneš, to som iba zahral na funkcionárov, aby videli, ako to bolí a aby mi prihodili nejakú korunu. Po prestávke hral výborne a podľahli sme 0:1…“
Foto: Michal Beránek / CNC / Profimedia
Andrej Kvašňák Andrej Kvašňák v roku 2006.
Kuna ocenil Kvašňákové futbalové i ľudské prednosti. „Predbehol svoju dobu. Vniesol do futbalu nebývalú kreativitu. A tiež humor a radosť. Bol futbalový šoumen v najlepšom zmysle slova.“
Do Čile na poslednú chvíľu
Kvašňák je len jeden z troch slovenských futbalistov, ktorí štartovali na dvoch majstrovstvách sveta. Najprv si zahral na MS 1962 v Čile a potom na MS 1970 v Mexiku.
Tréner Rudolf Vytlačil ho pozval do reprezentácie už krátko po jeho nástupe v Sparte. Zažil premiéru 1. mája 1960 v zápase s Rakúskom a hneď si v ňom aj otvoril strelecký účet. Jeho príchod do tímu na MS 1962 v Čile však patril k najbizarnejším situáciám v histórii československého futbalu.
Kvašňák mal vo Vytlačilovom výbere vyárendované miesto, zobral ho na ME 1960, kde Československo vybojovalo bronz, nastupoval aj v kvalifikácii MS. Keď však 10. mája 1962 oznamoval tréner mená osemnástich futbalistov, ktorí pocestujú na šampionát, Kvašňákove nevyslovil.
Po zranení a operácii kolena bol síce už v poriadku, ale Vytlačil tvrdil, že nebol ešte v stopercentnej forme. Výprava odletela do Južnej Ameriky bez neho.
„Keď som sa nedostal do nominácie, bol som veľmi sklamaný,“ priznával. „Ani vo sne mi nenapadlo, že sa do Čile ešte dostanem, najmä keď výprava už odcestovala.“
Mužstvo sa ešte zastavilo na krátkom sústredení v Taliansku, kde odohralo dva prípravné zápasy. Vtedy urobil nespokojný Vytlačil jedno zo svojich nečakaných a geniálnych rozhodnutí: zavolal do Prahy, aby Kvašňák okamžite pricestoval. Vznikla delikátna situácia. Niekto sa musel zbaliť a vrátiť domov. Čierny Peter zostal v rukách Vladimíra Kosa.
Čítajte viac Z geniálneho hráča sa stal samotár. Váhal, či vstúpi do Siene slávy
„Odrazu ma znáňali zo zväzu, vraj sa mám u nich okamžite hlásiť. Nevedel som, čo sa deje, o to väčší šok som zažil: dostal som kompletnú výbavu a na druhý deň som letel za ostatnými,“ približoval Kvašňák nečakaný zvrat.
K výprave sa pripojil v Zürichu na letisku, už naberala smer Čile. „Moju radosť kalilo len Kosovo sklamanie. Vedel som sa vžiť do jeho kože. Našťastie, keď sme postúpili zo skupiny, Kos spolu so Schmuckerom a Bombom za nami pricestovali a prežívali sme spolu obrovský úspech.“
V Mexiku bol jediný legionár
Tréner bol za tento ťah pod paľbou kritiky. Ale iba do prvého zápasu so Španielskom… Československo v ňom šokovalo veľkého favorita, vyhralo 1:0 a začala sa famózna cesta do finále.
Po Španielsku čakal superfavorit Brazília a Československo s ním remizovalo 0:0. Čilský denník Ultima Hora nadchol vytiahly futbalista Vytlačilovho mužstva. „Ten dlháň iba chodil po ihrisku, a predsa bol všade,“ napísal o Kvašňákovi.
Vždy šetril pohybom a rýchlosťou. Po ihrisku sa ťahal ako v spomalenom filme, no nikdy na ňom nič nezmeškal. Vynikal jedinečnou technikou a invenciou.
Šampionát v Čile sa stal vrcholom jeho kariéry. Nastúpil vo všetkých zápasoch a v strede poľa s Masopustom dirigoval úspešný tím, ktorý podľahol vo finále Brazílii. „S Pepíkom Masopustom som si na ihrisku najlepšie rozumel. Hrali sme spolu naslepo,“ tvrdil.
Čítajte viac Zle je, som hotový! Nevinný hlavičkový súboj skrýva jeden z najťažších osudov slovenskej futbalovej histórie O osem rokov neskôr sa Kvašňák objavil aj v Markovej nominácii na MS 1970. V skupine sa Československo stretlo s Brazíliou, ktorá vybojovala v Mexiku titul majstra sveta, s Anglickom, ktoré titul obhajovalo a silným Rumunskom.
Práve zápas s Rumunmi bol pamätným pre Vencela, bol to jediný zápas na MS, v ktorom nastúpil. A pre Kvašnáka posledný v reprezentácii (47.). Mal 34 rokov a po šampionáte sa s ňou rozlúčil.
Raritou bolo, že v mexickom kádri bol jediný legionár, pôsobil už v belgickom Mechelene. V tom čase to nebolo bežné, ale Kvašňák dostal v závere kariéry povolenie na pôsobenie v zahraničí.
„Aj pre nás to bolo niečo nové. Rozprával nám, ako to chodí v zahraničnom profesionálnom klube. Andrej bol výborný rozprávač, mal vždy poruke množstvo historiek, nielen z futbalového prostredia, ale pohyboval sa aj v pražských hereckých kruhoch, poznal sa s mnohými populárnymi osobnosťami vtedajšieho umeleckého sveta,“ približoval Vencel.
Andrej Kvašňák obsadil siedme miesto v ankete o najlepšieho slovenského futbalistu storočia, hlasovali v nej fanúšikovia i odborníci. V roku 2018 ho uviedli do Siene slávy slovenského futbalu. Tejto pocty sa už nedožil. Zomrel 18. apríla 2007.
Kvašňák o sebe
Futbalový bohém vedel s loptou všetko. Ale tiež dokázal rozosmiať divákov a neustále debatoval s rozhodcami. Nikdy však nebol vylúčený, nikdy sa neuchyľoval k faulom či urážkam. Ako videl sám seba?
„Hoci sme za futbal platení, je to stále najmä zábava. Tak som ľudí bavil. A nielen hrou. V najvypätejších chvíľach, keď sa schyľovalo k nejakému problému, som sa zložil na trávnik a nechal sa odniesť. A keď som sa vrátil, ľudia sa smiali a rozhodcovia si utierali spotené čelá.
Rád som s nimi debatoval, ale nikdy som ich nenapadal, ani neurážal. Len som si s nimi podiskutoval o herných situáciách, ale aj o bežných veciach, ktoré s futbalom nesúviseli. Keď sa mojim hláškam a komentárom smiali spoluhráči i súperi, bolo to asi v poriadku.“