Začiatok 20. storočia znamená v Rusku obrovský rozmach literatúry. Mnoho spisovateľov, básnikov a dramatikov sa zdá byť predurčených stať sa hviezdami európskeho významu. S nástupom porevolučného boľševického režimu sa však úplne menia požiadavky na umeleckú tvorbu. Mnoho špičkových autorov sa nedokáže stotožniť s novými poriadkami alebo sa stáva obeťou prenasledovania.
1. Škodlivá pre výchovu mládeže
Umelec: Anna Achmatovová
Životné dáta: 1889–1966
Povolanie: poetka
Najslávnejšie dielo: Rekviem, Poéma bez hrdinu
Zobraziť galériu (9)
(Zdroj: Wikipedia)
Poézii prepadne rodáčka z Odesy Anna Gorenková už na gymnáziu. Ako 21-ročná sa vydá za kolegu básnika Nikolaja Gumiljova (1886-1921) a rýchlo zapadne do petrohradských umeleckých kruhov, aj keď básne vydáva pod pseudonymom Achmatovová. „Nesmieš hanobiť meno rodiny,“ požaduje totiž nekompromisne jej otec, keď dievča recituje svoje básne v preslávenej kaviarni U Túlavého psa.
Manželstvo sa končí rozvodom, ale Gumiljov z jej života nezmizne. Keď je v roku 1921 zatknutý a popravený za protisovietsku činnosť, Annu to ťažko poznamená. Jej verše nesmú vychádzať, je sledovaná tajnou políciou a zatknutý je aj jej syn. „Strácam vôľu aj silu písať,“ priznáva poetka.
Perzekúcie ju čakajú aj po druhej svetovej vojne. „Jej diela sú predchnuté duchom pesimizmu, je škodlivá pre výchovu mládeže a pre sovietsku literatúru neprijateľná,“ znie hodnotenie režimných kritikov. Anna je vylúčená zo Zväzu spisovateľov, už nesmie publikovať, a práve vtedy spíše svoju poému Rekviem, symbol utrpenia národa v dobách stalinského teroru. Zomiera vo veku 76 rokov a jej najrozsiahlejšie dielo Poéma bez hrdinu bude publikované až po roku 1989.
2. To nie je báseň, ale samovražda
Umelec: Osip Mandelštam
Životné údaje: 1891–1938
Povolanie: spisovateľ, básnik
Najslávnejšie dielo: Žijeme a necítime pod sebou svoju krajinu
Zobraziť galériu (9)
(Zdroj: Wikipedia)
Vzdelanie je pre Osipa Mandelštama, syna židovského rukavičkára z Varšavy, veľmi dôležité. Študuje na prestížnej škole v Petrohrade, na parížskej Sorbonne aj v nemeckom Heidelbergu. Súčasne už v ňom však klíči poézia. Vydáva prvé básne a v roku 1912 spoluzakladá literárny spolok Cech básnikov. V ňom sa rodí nový smer akmeizmus, vymedzujúci sa proti módnemu symbolizmu a požadujúci jasné pomenovania. Práve Mandelštam sa stáva autorom manifestu Úsvit akmeizmu.
Ešte v roku 1930 mu patrí čestné miesto v zozname významných sovietskych spisovateľov, ktorý komunistické politbyro vypracováva pre Stalina (1878 – 1953). Potom však prichádza zlom. Básnik sa čoraz viac začína vymedzovať proti sovietskej moci. „Žijeme a necítime pod sebou svoju krajinu, naše prejavy nie sú počuť, počuje sa len kremeľský vrah,“ sťažuje sa vo svojom antistalinskom epigrame. „To nie je literatúra, ale samovražda,“ varuje ho kolega Boris Pasternak (1890–1960), keď mu Osip svoje dielo prečíta.
V noci 17. mája 1934 je Mandelštam zatknutý a už o pár dní odsúdený na tri roky vyhnanstva na Urale. „Som tieň. Neexistujem. Mám len jedno právo – zomrieť,“ sťažuje sa Osip na podmienky vo vyhnanstve. Do Moskvy sa vracia ako zlomený človek a onedlho ho čaká ďalšie zatknutie. „Snažil sa ovplyvňovať verejnú mienku vo svoj prospech úmyselným demonštrovaním svojho zlého zdravia,“ píše sa v obžalobe. Výsledkom je ďalších päť rokov v tábore nútených prác na Ďalekom východe. Toľko však k definitívnemu trestu pre Osipa Mandelštama potreba nebude. Básnik v tábore pri Vladivostoku zomiera v posledných dňoch roku 1938.
3. Bulgakov nie je náš!
Umelec: Michail Bulgakov
Životné údaje: 1891–1940
Povolanie: spisovateľ, dramatik
Najslávnejšie dielo: Majster a Margaréta
Zobraziť galériu (9)
(Zdroj: Wikipedia)
Na to, aby sa stal sovietskemu režimu nepohodlným, je spisovateľ Michail Bulgakov vlastne predurčený už od narodenia. Jeho otec je profesorom teológie, súrodenci v dobe porevolučnej občianskej vojny bojujú na strane bielogvardejcov proti Červenej armáde. V rodine sa však dbá na dôkladné vzdelanie, a tak Michail onedlho hovorí siedmimi jazykmi vrátane latinčiny a gréčtiny. Začína študovať na lekárskej fakulte, získa diplom a nejaký čas pracuje v nemocniciach.
Od roku 1921 už pôsobí v Moskve a literatúra je jeho hlavnou náplňou života. Lenže nie je tak úplne prototypom sovietskeho spisovateľa. Už román Biela garda v roku 1923 rozbliká červené kontrolky ľudových komisárov a za tri roky tajná polícia vykonáva u Bulgakovho domovú prehliadku, zabavuje jeho denník a rozpracované texty. „Poviedka Psie srdce je zjavne kontrarevolučná,“ píše sa v správe pre ústredný výbor komunistickej strany. „Vo svojich dielach som prejavoval kritický a nepriateľský postoj k Sovietskemu Rusku,“ je Bulgakov nútený priznať pri výsluchu 22. septembra 1926.
Naďalej zostáva v hľadáčiku polície. „Hra Dni Turbinovcov je protisovietska a Bulgakov nie je náš,“ nechá sa počuť aj sám Stalin. Proti spisovateľovi brojí stranícka tlač a v roku 1929 sú všetky jeho knihy zakázané. „Tak ma nechajte odísť zo zeme,“ nalieha spisovateľ, ale žiadosť o emigráciu mu Stalin osobne zamieta. Bulgakov v tom čase pracuje na svojom najslávnejšom diele Majster a Margaréta, ktoré však vychádza len v samizdate a oficiálneho vydania sa dočká až 30 rokov po autorovej smrti.
4. Návrat do zbúraného domu
Umelec: Marina Cvetajevová
Životné údaje: 1892–1941
Povolanie: poetka
Najslávnejšie dielo: Poéma hory
Zobraziť galériu (9)
(Zdroj: Wikipedia)
Odmalička sa Marina Cvetajevová pohybuje v kultúrnom prostredí. Jej otec je riaditeľom múzea a matka významnou klaviristkou. Marina cestuje s rodičmi po Európe, hovorí niekoľkými jazykmi a už od šiestich rokov píše básne. Vlastnú dospelosť si však určite predstavovala inak. Zatiaľ čo manžel, publicista a spisovateľ Sergej Efron (1893–1941), bojuje na fronte prvej svetovej vojny, ona živorí v biede tak veľkej, že jej vtedy nezostane nič iné, ako svoje dve malé dcérky odovzdať do sirotinca.
Pri živote ju drží iba poézia. „Stala sa básnickou hviezdou Moskvy, zatiaľ čo Petrohrad mal Annu Achmatovovú,“ píše o nej rakúska publicistka Maria Razumovsky (1923–2015). Manžel Sergej medzitým stačí prebehnúť k bielogvardejcom a emigrovať a Marina v roku 1922 získava povolenie nasledovať ho do Berlína. Niekoľko rokov obaja strávia aj v Československu, kým si za svoj domov zvolia Paríž. Marina tam píše svoje hlavné diela Poéma hory a Poéma konca, považované za vrchol ruskej milostnej poézie. S návratom do vlasti váha. „Je možné vrátiť sa do zbúraného domu?“ pýta sa vo svojich básňach.
Do ZSSR sa manželia vydávajú až na konci 30. rokov a to sa im stane osudným. Kvôli vykonštruovaným obvineniam zo špionáže sú zatknutí Marinin manžel aj jej dcéra, končia v gulagu a už sa ako rodina nikdy nestretnú. Marina nesmie publikovať a živí sa umývaním riadu v kantíne Literárneho fondu. Je stále zúfalejšia. Nakoniec 31. augusta 1941 spácha samovraždu, keď sa ju tajná polícia snaží nátlakom prinútiť, aby sa stala udavačkou. „Odpustite mi, ale bolo by to len horšie. Už nie som sama sebou,“ píše v liste na rozlúčku.
5. Svedok neradostného života
Umelec: Isaak Babel
Životné údaje: 1894–1940
Povolanie: spisovateľ, dramatik
Najslávnejšie dielo: Červená jazda
(Zdroj: Wikipedia)
Vzdelaný a nadaný Isaak Babel stojí dlho pevne na strane sovietskeho režimu. V roku 1920 za občianskej vojny bojuje v radoch jazdnej armády maršala Sovietskeho zväzu Semjona Buďonného (1883–1973), čo neskôr zužitkuje pri písaní zbierky poviedok Červená jazda. Už vtedy je však jeho líčenie vojny surové a nečakane realistické, a to vrátane krutostí páchaných sovietskymi vojakmi.
Babel si tým narobí mnoho nepriateľov, ale ochrannú ruku nad ním zatiaľ drží jeho mentor Maxim Gorkij (1868-1936). Aj tento autor a revolucionár sa však nakoniec od Babela odvracia, keď jeho ďalšie diela pokračujú v líčení neradostnej sovietskej reality, predovšetkým zničených životov za čias násilnej kolektivizácie. Isaak Babel sa čoraz častejšie stáva objektom cenzúrnych zásahov a v máji 1939 je zatknutý. „Je obvinený z protisovietskej konšpiračnej teroristickej činnosti a špionáže,“ tvrdí tajná polícia.
Babela čakajú tvrdé výsluchy vrátane mučenia. „Mal som väzby na trockistov, úmyselne som skresľoval realitu a zľahčoval úlohu strany,“ musí podpísať a priznáva aj obvinenia z protisovietskych debát s kolegami a zo špionážnej práce pre Francúzsko. Vzápätí je odsúdený na trest smrti a deň po oznámení rozsudku popravený. Po dlhých rokoch, v ktorých je Babelovo meno úplne vymazané z histórie sovietskej literatúry, je až v roku 1947 posmrtne vydaná antológia jeho textov. „Je to jeden z najvýznamnejších spisovateľov 20. storočia,“ píše v predslove spisovateľ Ilja Erenburg (1891–1967).
6. Perzekúcia aj po smrti
Umelec: Michail Zoščenko
Životné údaje: 1894–1958
Povolanie: spisovateľ, dramatik
Najslávnejšie dielo: Pred východom slnka
(Zdroj: Wikipedia)
Napriek tomu, že už od čias služby v prvej svetovej vojne Michail Zoščenko zápasí s poškodením srdca v dôsledku otravy bojovým plynom, vydáva sa do boja znova. Tentoraz sa zúčastňujú vravy občianskej vojny na strane Červenej armády. Po návrate sa živí rôzne. „Počas troch rokov som vystriedal dvanásť miest a desať povolaní. Bol som policajtom, účtovníkom, obuvníkom, ošetrovateľom hydiny, telefonistom pohraničnej stráže, vyšetrovateľom trestných činov, súdnym tajomníkom i úradníkom,“spomína neskôr.
Publikuje predovšetkým v satirických časopisoch a pozvoľna sa stáva jedným z najčítanejších sovietskych autorov. Cestuje po celej krajine, prednáša a beseduje. Okrem poviedok pridáva aj rozsiahlejšie diela, počas druhej svetovej vojny píše antifašistické fejtóny a spisuje príbehy partizánov. Vydáva svoju najslávnejšiu poviedkovú knihu Pred východom slnka. Stáť na strane boľševizmu je pre neho však stále ťažšie.
Aj keď výslovne nebojuje proti režimu, stáva sa terčom útokov na autorov málo angažovanej tvorby. „Jeho diela sú sovietskej literatúre cudzie. Špecializuje sa na písanie prázdnych, vulgárnych a banálnych diel a jeho cieľom je dezorientovať našu mládež a otráviť jej vedomie,“ uvádza sa v uznesení ústredného výboru strany zo 14. augusta 1946. Zoščenko je vylúčený zo Zväzu spisovateľov, je mu zakázané publikovať a jeho meno je vymazané zo slovníkov i tiráží. Keď v júli 1958 zomiera na srdcové zlyhanie, nesmie byť ani pochovaný na petrohradskom Volkovskom cintoríne, kde odpočívajú najväčšie osobnosti ruskej literatúry.
Tento a ďalšie zaujímavé články nájdete v časopise HISTORY Revue.
Zobraziť galériu (9)