Kdeže sú časy, keď sa rebel Igor Matovič premával po parlamentnom vŕšku a jeho komnatách v plážových žabkách. Kdeže sú časy slobody bezuzdného brýzgania naverímboha a na „plnú hubu“, ako komu zobák v parlamente narástol.
Nový rokovací poriadok naučí poslancov byť lepšími ľuďmi. Naučí ich aj to, čo ich mamičky a oteckovia nenaučili od kolísky: obliekať sa slušne, neurážať druhých, pozdraviť sa, neuzurpovať si celý čas a priestor.
To, čo ich pravdepodobne nenaučí, je vymeniť aktivizmus za politiku: nechtiac by tak priznali, že sa v nej na oboch stranách barikády ocitli nedorozumením – v spoločensky závažných témach ako ekonomika, vzdelávanie, zdravotníctvo totiž jeden voči druhému neponúkajú žiadne alternatívy. A tak sa zápasy o „dĺžku rukávov“ stávajú žiadaným odvedením pozornosti od zmysluplnej politickej polemiky.
Nový rokovací poriadok v podstate zaráža tým, že je nový. Uvádzajú sa v ňom veci, ktoré by mali byť vo verejnom priestore, tobôž politickom, samozrejmé. Zápasy o „dĺžku rukávov“ sú len ďalším žiadaným odvedením pozornosti od zmysluplnej politickej polemiky. Cestou, ako politiku nerobiť.
Nový rokovací poriadok v podstate zaráža tým, že je nový. Uvádzajú sa v ňom veci, ktoré by mali byť vo verejnom priestore, tobôž politickom, samozrejmé. Etika a etiketa, požadujúca, citujem, „postupovať nestranne, zdvorilo, s odbornou starostlivosťou a s rešpektom…“ alebo takôto, že „poslanec koná čestne, zodpovedne a svedomito, v súlade s odbornou starostlivosťou, verejným záujmom a dobrými mravmi…“ hádam nie je niečo, čo by sa mala politická kultúra učiť v „21. storočí“, ktorým sa toľko oháňa. Isteže, kritériá a podoby sa v dejinách menia a iste nemusíme očakávať, aby sa súčasní politici odievali do dolománov ako v Uhorskom sneme – no mohli by sme sa zhodnúť, že isté odevné normy v istých konkrétnych situáciách majú úlohu zjednocovať, neutralizovať a zabraňovať neverbálnym znakom hierarchií, ako aj odvádzaniu pozornosti od predmetu rokovania či sporu, apod. V niektorých školách (áno, aj západných) na to napríklad slúžia školské uniformy.
Zo „staromódnej“ etiky a etikety by zas nezaškodilo povenovať sa umeniu rétoriky, argumentácie a ovládaniu jazyka. Dokonca i nadávky by tak pôsobili výchovnejšie. (Prosím vás, vysvetlite niekto Ondrejovi Dostálovi a iným ľuďom ducha, že po slovensky slovo „hračka“ nie je synonymum „hry“!) A keď sme už pri „hračkách“, pristavme sa i pri poslancovi SaS Alojzovi Hlinovi, ktorý pôsobil ako prvý a niet pochýb, že aj cieľavedomý narušiteľ najnovšieho pokusu o pacifikáciu parlamentného správania, a konflikt s ktorým vyústil do vôbec prvého historického „ponovorokovacieho“ vykázania z parlamentu. Na svojom dolománe mal čosi ako nášivku s nápisom Smer – Mafia – Nechceme, ktorú si pán Dostál mylne vysvetlil ako „hračku“. V skutočnosti totiž ide o slovnú „hru“, ktorej útočný význam a zamýšľaný efekt je jasný ako ranná hviezda.
Svoju pravdu majú aj poslanci PS, podľa ktorých je vykázanie poslancov zo sály za čiarou, podobne ako aj zákaz transparentov alebo znaky súkromných postojov, ako v prípade Hlinu. Aj v Európe sa objavujú v parlamentoch prejavy, popri ktorých pôsobí ten slovenský ako kancelária usporiadaných úradníkov. Nie je však naozaj najvyšší čas na to, aby sa vytváranie zástupných hystérií aspoň na začiatok skutočne obmedzilo – nie v záujme obmedzenia slobôd, ale v záujme prijímania zodpovednosti za ňu?
Nový rokovací poriadok v podstate zaráža tým, že je nový. Uvádzajú sa v ňom veci, ktoré by mali byť vo verejnom priestore, tobôž politickom, samozrejmé.