Na sobotu 16. mája 2026 určite nikdy nezabudne. Bol to deň, keď sa 35-ročný bývalý futbalový reprezentant Róbert Mak lúčil v zápase s MFK Zemplín Michalovce so Slovanom Bratislava. Teda s klubom, kde začal ako malý chlapec s futbalom. S klubom, z ktorého išiel do sveta. S klubom, kde napokon na sklonku kariéry zažil výnimočné úspechy. Nuž a dnes je stále reálny scenár, že to bolo možno aj jeho posledný zápas v profesionálnej kariére. To bol dobrý dôvod na to, aby sme Róberta Maka pozvali na debatu o minulosti a aj budúcnosti.
Na úvod dovoľte tri kvízové otázky. Viete, koľko ste získali trofejí v profesionálnej kariére?
„Myslím si, že jedenásť, k tomu ešte a mládežnícky FA Cup.“
Je to presne tak. Viete, koľko ste strelili gólov za slovenskú reprezentáciu?
„Šestnásť?“
Sedí aj to. A tretia otázka, čo budete robiť od 1. júna?
„Uvidíme… Niké liga sa skončila pre nás silne emotívnym zápasom v znamení rozlúčok a musím si to teraz všetko nechať prejsť hlavou. Preto zatiaľ nehovorím o konci profesionálnej kariéry, aby som niečo neurýchlil. Oddýchnem si mesiac – dva, zoberiem rodinu na dovolenku, keďže pri futbale nemáte na deti toľko času, koľko by ste chceli. Po dvoch mesiacoch sa rozhodnem a oznámim, čo chcem robiť.“
V úvode sme spomenuli dve zaujímavé čísla. Cítite sa byť docenený v rámci slovenského futbalu?
„Vyvrcholenie v Slovane mi tento pocit dalo. Keď ma celý štadión vytlieskal, bolo to veľmi príjemné. Odohral som za áčko Slovana dva roky a keď som prichádzal, mal som v hlave myšlienky, že to môže dopadnúť dobre i zle. Prvá sezóna napokon vyústila až do nečakaných úspechov a ja som rád, že som mohol byť súčasť toho celého.
Slovan postúpil prvý raz v histórii do Ligy majstrov, o niečom takom sníva veľmi veľa hráčov. O tejto súťaži snívajú už deti a ja som ju zažil v domácom klube, kde som vyrastal. Bolo to pre mňa neuveriteľne emotívne. V Slovane ma docenili naozaj veľmi pekne, z rozlúčky som mal radosť. A čo sa týka docenenia, vždy som sa snažil odovzdať maximum.
Aj v slovenskej reprezentácii, v ktorej som toho neodohral málo. Nikdy som sa nepovažoval za velikánsku hviezdu či ťahúňa mužstva. Zažil som dobré i horšie zápasy. Nech zhodnotia iní, čo sa mi podarilo, ale ja som vo svojom vnútri spokojný s kariérou, akú som prežil. Mala lepšie i horšie úseky, ale bola krásna.
Viem, že som mohol dať futbalu aj viac, najmä v mladosti. Ak by som tak spravil, mohol by som byť niekde inde. Ale to tak je. Ďakujem za všetko, čo som mohol zažiť, najmä v reprezentácii. Nosiť dres národného tímu bola pre mňa česť a splnený sen. Dosiahol som zaujímavý počet štartov i gólov, som spokojný.“
Nie každý bývalý reprezentant sa chce po úspešnej kariére v zahraničí vrátiť domov, keďže mnohí v Niké lige zažili aj nemilé skúsenosti. Ale vy ste zažili toľko pekného, že asi nikdy nebudete nikoho odhovárať od návratu, však?
„Určite áno, ale príbeh každého je iný. Ak by mi možno nevyšla prvá sezóna tak, ako vyšla, odchádzal by som so sklopenými ušami a počúval, že načo Slovan vláči starších hráčov. Prvý rok bol taký fantastický a emotívne silný, že som v noci nemohol spávať.
Vnútorne som bol taký vyčerpaný, že si to ani neviete predstaviť. Dosiahol som to, o čom som sníval ako dieťa. Spomínam si, keď ma pozvali k natáčaniu videa pri príležitosti výstavby štadióna. Povedal som, že raz by som si na novom Tehelnom poli chcel zahrať Ligu majstrov. To sa stalo. Odmalička mám Slovan v srdci ako klub číslo jeden, ktorý milujem.
Všetky tie silné emócie na mňa v druhej sezóne doľahli a dohodli sme sa, že bude rozumné to ukončiť teraz, rozlúčiť sa s fanúšikmi a spomínať na to pekné. Je to lepšie ako trápiť sa ešte rok. Nech si ma radšej ľudia pamätajú ako chlapca, ktorý nám pomohol dostať sa do Ligy majstrov. Keď sa dnes prejdem po ulici, ľudia mi za to ďakujú, z čoho mám radosť.
Ale aby som sa vrátil k otázke, ja mám naozaj skvelé skúsenosti z návratu, ale slovenskí fanúšikovia sú nároční a nie každý si to môže povedať. Vieme, že náš futbal aj Niké liga by mohli byť lepšie, no takisto ľudia by si mohli o čosi viac vážiť to, čo majú. Ale ja som zo Slovana cítil neskutočnú lásku.“
Čo bol pre vás vrcholný moment v Slovane?
„Gól do siete FC APOEL v domácom stretnutí 3. predkola Ligy majstrov v mojej prvej sezóne (2:0). To bola taká silná emócia, že len spomienka na to mi vyvoláva zimomriavky. Ale celá kvalifikačná cesta bola nádherná. Nezabudnem na to do konca života.
Chodili sme po ulici a ľudia nás zastavovali. Z celého Slovenska nám posielali listy, že nám držia palce. Dodalo nám to takú silu a emóciu, že koniec. Toto všetko som zažil v prvý rok, v kabíne ma prijali úžasne. Atmosféra v šatni bola fantastická. Cítil som sa tam tak dobre, že sa to prejavilo na ihrisku.
Samozrejme, aj ja, Vlado (Weiss ml.), Guram (Kašia), Kenan (Bajrič) sme boli o dva roky mladší ako dnes. Všetci sme vydali zo seba všetko. Možno práve preto nebola ďalšia sezóna ideálna, hoci sme opäť získali titul. Čo sa týka gólu Cyperčanom, bol to naozaj úžasný moment, ale mne vyšla celá kvalifikačná jazda.“
V druhej sezóne ste skutočne už skôr patrili na lavičku. Súvisí to so spomenutým emočným vyhorením, alebo ste cítili, že s vekom stráca vaša hra parametre?
„Úprimne, všetkých nás veľmi zložilo vypadnutie v 3. predkole Ligy majstrov s Kajratom Almaty. Vrátane mňa. Keby som doma netrafil žrď, ale strelil gól na 2:0, sezóna by mala úplne iné grády. Mohli sme hrať Európsku ligu, bolo by to veselšie.
Ľudia boli vzhľadom na náš koeficient takí namaškrtení, že kvalifikačné kolá brali ako ľahké. Bol to pre nás šok. Po prvom fantastickom roku som už na ihrisku necítil takú emóciu a vnútorný zápal. Niežeby som nechcel, ale tešil som sa z toho, že som obľúbený v kabíne, hráči ma majú radi, tí mladí sa ma pýtali na názor, k nám starším vzhliadali.
Šatňa mi bude veľmi chýbať. Môj pohľad na ihrisku sa však zmenil. Už som mal napríklad radosť z toho, keď sa začalo dariť Ninovi Marcellimu, lebo je mladý a v mojej prvej sezóne sa trápil. Zrazu som sa tešil, hoci som bol na jeho úkor na lavičke.
Pokiaľ som nedostal šancu v prvej sezóne, cítil som aj krivdu. V druhej už nie, len som sa snažil pomôcť zo svojej pozície tímu a trénerovi. Viac som vypomáhal v kabíne a v tréningovom procese. Keď má futbalista takéto vnímanie, určite to súvisí aj s vnútorným vyhorením. Preto si musím dobre premyslieť, čo ďalej.“
Status herných lídrov stratili aj Vladimír Weiss ml. a Guram Kašia, no stále ste boli lídri v kabíne. Veríte, že bude Slovan dobrý aj bez vás troch, ktorí ste uzavreli pôsobenie v belasom drese?
„Niečo sa končí, iné sa začína. Verím, že klub bude mať dobrú ruku pri výbere trénera i hráčov. Viem, akí sú fanúšikovia Slovana nároční. Slovan je Slovan, je to úplne iný level v porovnaní s ostatnými klubmi nielen, čo sa týka kvality. Iná je aj miera tlaku od ľudí a médií.
Nevyjde vám jeden zápas a už to cítite. Guram je neuveriteľný futbalista, aj človek s neskutočnou charizmou. Ako fanúšik si veľmi vážim, čo z pozície legionára spravil pre klub. Klobúk dolu. A Vlado bol vždy líder kabíny. Keď po zápase s Manchestrom City vypadol na mesiac pre vyhorenie, bolo to cítiť. A jeho absenciu bude cítiť aj teraz.
Nás troch v šatni vždy všetci rešpektovali. Samozrejme, aj my sme museli riešiť nejaké problémy. Zvlášť, keď prišiel niekto nový, kým si to celé sadlo, ale vedeli sme si to upratať. Určite nám pomohlo aj to, že kapitán bol syn hlavného trénera. Vďaka tomu sme vedeli dostať do realizačného tímu signál, keď bolo na niektorých hráčov treba poľaviť v tvrdosti.
Úprimne, v kabíne budeme určite chýbať, či už hovoríme o hráčskych menách alebo líderstve. Dôležití sú vždy aj slovenskí hráči. Slovan sa vybral inou cestou, my to rešpektujeme a želáme klubu dobré rozhodnutia. Nahradiť odchádzajúcich nebude jednoduché a to hovorím aj o trénerovi.“
Hráči Slovana zľava Guram Kašia a Robert Mak ďakujú fanúšikom po záverečnom 10. kole nadstavbovej časti Niké ligy – skupina o titul ŠK Slovan Bratislava – MFK Zemplín Michalovce v Bratislave 16. mája 2026. (zdroj: TASR)
Posuňme sa od Slovana ďalej. Je možné, že zápas s Michalovcami bol váš posledný v kariére. Kedy ste teda podľa vás hrali svoj najlepší futbal?
„Asi počas pôsobenia v Grécku. Za PAOK Solún sa mi v ére trénera Igora Tudora darilo v dvoch sezónach až tak, že sa mi podarilo prestúpiť do Zenitu Petrohrad. Cítil som, že ma tam ľudia majú radi. Dobre sa tam cítila aj rodinka, mal som tam svoje pohodlie na ihrisku aj mimo neho.
Vtedy sa mi darilo gólovo i herne. Neskutočnú silu mi dali fanúšikovia, sú to veľkí fanatici. Zostali mi na to krásne spomienky. Vtedy som sa cítil najkomfortnejšie, ale výborný bol aj jeden rok v Zenite Petrohrad, keď sa podarilo získať ruský titul. Cítil som dôveru trénera Sergeja Semaka, ktorý je tam dodnes.“
Hovorili ste o veľkom tlaku v Slovane Bratislava, ale v Grécku to muselo byť ešte silnejšie. Na jednej strane šialení fanúšikovia, na druhej majiteľ Ivan Savvidis, ktorý nemal problém chodiť ozbrojený po ihrisku…
„Zažil som už všelijakých majiteľov… FC PAOK je jediný veľký klub v Solúne a ľudia tam o ničom inom celé dni nerozprávajú. Futbal je pre nich náboženstvo, bolo to cítiť. Majiteľ vrazil do klubu veľmi veľa peňazí a chcel za to výsledky. Keď sa niekedy niečo nepodarilo, tak sme ho videli aj s pištoľou, no…“
Boli ste tam taký populárny, že ste nemohli dokonca vyjsť na ulicu?
„Bol to extrém… Keď sa vám darí, milujú vás. Keď nie, zatracujú vás, respektíve vám to dajú pocítiť. Ale tie dve sezóny boli úžasné. Dvakrát sme hrali Európsku ligu. Mrzí ma, že som tam nevyhral grécku ligu, lebo oslavy by mali určite úžasný náboj, ale získali sme pohár.
Vo finále sme nastúpili v Aténach a keď sme v noci prišli na letisko, čakalo nás možno aj 15-tisíc fanúšikov. Bolo to nádherné obdobie. Ale nič zlé nemôžem povedať ani na Zenit, kde som zažil neuveriteľne krásne oslavy titulu. V Rusku sú nové štadióny a ja som mal tú česť už hrať v čerstvo otvorenej petrohradskej aréne. Bolo to niečo nádherné. Viem, že Rusko je dnes citlivá téma, ale ľudia tam futbal majú radi.“
Nechceme zachádzať do politiky, ale po konci kariéry túžia mnohí hráči navštíviť svoje bývalé pôsobiská. Rusko však rozpútalo vojnu na Ukrajine a cestovať tam dnes nie je rozumné. Mrzí vás to?
„Áno, je mi to ľúto. Keď sa na to pozrieme zo športového pohľadu, tí hráči za to nemôžu. Futbal je celosvetový šport a mal by byť pri všetkých. Mňa mrzí, že na tých nádherných štadiónoch, ktoré vybudovali pred majstrovstvami sveta 2018, dnes nemôžu nastupovať všetky tímy. Rusko je športová krajina. Žiaľ, stalo sa to, čo sa stalo a každý má na to svoj názor. Ja by som bol rád, keby situácia vyústila do bodu, že by sa všetko mohlo vrátiť do normálu.“
Tituly ste získali aj v Maďarsku za Ferencváros. Tam ste si to tiež užili?
„Mám odtiaľ dva tituly, ale tam si nespomínam úplne v dobrom na začiatok. Dal som vtedy za reprezentáciu Maďarom gól na ich pôde, ukázal som na slovenský znak a za tou bránkou sídlia akurát fanúšikovia Ferencvárosu.
Samozrejme, že si to zapamätali a keď som tam prišiel, tak ma vypískali hneď v prvom zápase. Mali na mňa ťažšie srdce, nebol som tam v úvode veľmi obľúbený. Ale aj tak to bol nezabudnuteľný angažmán, zažil som tam Ligu majstrov, zápasy s Juventusom či Barcelonou. Škoda len, že hovoríme o pandemickom období, čo tento zážitok limitovalo.“
Ktovie, či by ste všetky tieto úspechy zažili, ak by ste v útlom veku nezamierili zo Slovana Bratislava do Manchestru City. Odchod hráča vo veku dieťaťa vnímajú mnohí kontroverzne. Veľa odborníkov tvrdí, že lepšia cesta je najskôr uspieť v domácej lige. Aký je spätne na to celé váš názor?
„Každý človek to vidí inak. Mám dve deti, motám sa po akadémiách a debatujem o tom s ďalšími rodičmi. Keď v mladom veku odídete za futbalom do zahraničia, je to obrovská obeta.
Zrazu ste niekde sám, bývate v cudzej rodine a dáte bokom aj záujmy, ktoré patria k pubertálnemu veku. Bolo to veľmi náročné, no musím sa za to poďakovať môjmu otcovi, ktorý ma veľmi podporoval už v útlom veku v Slovane. Vďaka nemu som dokázal, čo som dokázal. Rozhodnutie bolo vždy na mne, on ma zakaždým podporil.
V tej dobe som to vnímal ako správne aj preto, že to tak videl môj otec. Slovensku chýbala futbalová infraštruktúra, dnes máme úplne iné podmienky. Myslím si, že tento krok bol kľúčový k tomu, aby som prežil krásnu kariéru. V Manchestri City som to dotiahol do béčka. Zažil som tam neuveriteľné podmienky, akých by sa mi vtedy na Slovensku nedostalo. Som vďačný, že som sa rozhodol ísť ako mladý do zahraničia a ja osobne by som to odporúčal každému.
Veľa sa naučíte v tamojšom konkurenčnom prostredí. Napríklad, ja som v akadémii vyrastal s Kieranom Trippierom, ale aj inými svetovými hráčmi. Nikdy na toto obdobie nezabudnem a nikdy nikoho nebudem odhovárať od odchodu vonku. Samozrejme, niektorí chlapci si to skúsili a vrátili sa naspäť, lebo to nezvládli. Aj ja som toho veľa preaplakal. Netvrdím, že to bolo jednoduché. Ale vydržal som, lebo som chcel niečo dosiahnuť. Túžil som stať sa profesionálom a hrať veľký futbal. Ale dieťa to musí mať v sebe. Keď nemá, môžete sa snažiť, koľko len chcete.“
Máte dvoch synov v Novomestskom športovom klube 1922 Bratislava. Majú talent ako vy?
„Zo začiatku som možno mal nároky na nich v duchu, že pokiaľ som ja futbalista, musíte byť aj vy. Ale s deťmi v dnešnej dobe to je náročnejšie. My sme boli cieľavedomejší. Bývali sme v dvojizbovom byte na sídlisku a chceli sme niečo dosiahnuť.
Netvrdím, že dnes nemajú deti sny, ale viac sa venujú sociálnym sieťam, čo túto mládež veľmi ubíja. Nemôžu za to, narodili sa do tejto doby. Ja som mal určite väčší zápal pre hru. Od rána do večera sme vyrastali na ihrisku. Vyrastal som v Petržalke a dnes tam na ihriskách nie je živej nohy. V minulosti to tam žilo, v tom je najväčší rozdiel. Bol by som veľmi rád, keby sa synovia stali futbalistami. Je to nádherný šport, prináša vám zážitky, ale musia najmä oni chcieť, musia mať ten zápal.“
A nemajú?
„Zo začiatku som sa snažil im veľmi odovzdať moje skúsenosti. Baví ich to, milujem ich, sú zlatí, ale… Nie je to, že len oni. Mladší syn hrával aj za Slovan. Cítil som, že všetkým tým deťom tam chýba ten zápal. Také niečo, že chcem byť najlepší, vyhrať tento zápas a niečo dosiahnuť. Často mi to príde, že tí rodičia chcú oveľa viac.
Vtedy som si povedal, že nechcem byť taký, húkať po ňom a tlačiť ho do toho, lebo sa volá Mak, tak musí byť futbalista. Chcem, aby chlapci mali z toho radosť a nech sa rozhodnú oni. Jednoducho, dnešnej mladej generácii chýba niečo, čo my sme ako mladší mali. Musíme zistiť, prečo. Ja si myslím, že sú za tým sociálne siete a to, že pre dnešné deti je všetko dostupné. Nemusia pre nič niečo spraviť a bojovať, aby sa dostali tam, kam chcú a niečo vybudovali. Je taká doba a my sa musíme naučiť motivovať dnešných žiakov a dorastencov.“
To je téma na celospoločenskú diskusiu.
„Ak by som definitívne skončil s futbalom, chcel by som práve pomáhať deťom. Vidím sa v tom. Aj podmienky, ktoré vznikli na Slovensku, nie sú na takej úrovni, akej by mali byť.“
Aj preto ste sa rozhodli vybudovať športový areál v Petržalke?
„Áno. Pracujeme na tom a veľmi by som chcel, aby sa tento projekt podarilo zrealizovať. Už dlhšie mám myšlienku, že by som chcel veľmi pomôcť mladým chalanom, aby dávali do športu a futbalu viac. Na to potrebujú podmienky. Nech deti chodia na tréningy preto, že ich to baví. Nie preto, že ich rodičia to chcú.“
Prelaďme na reprezentačnú tému a začnime od konca. Nemrzí vás dnes, že ste sa rozhodli verejne skritizovať trénera Francesca Calzonu prostredníctvom nášho denníka a takto ste si vlastne uzavreli kariéru v národnom tíme?
„Nie. Ani chvíľku som o tom nepochyboval. Hneď po prípravnom zápase v Nórsku (1:1) v marci 2024 som zatelefonoval môjmu otcovi a vysvetlil som mu, ako veľmi ma to ranilo. Cestoval som na dve priateľské stretnutia z Austrálie.
V prvom som nehral vôbec a v druhom len v úplnom závere. Sklamalo ma to. Každý hráč má svoje ego a ja ho mám tiež. Cítil som, že chcem povedať niečo úprimne. Ak by som nehrával v Sydney, možno by som to tak nebral. To cestovanie si nevie normálny človek ani predstaviť. Presúvate sa 23 hodín, prídete na šesť dní a idete 23 hodín späť.
Zvládnite desaťhodinový časový posun a odovzdajte taký výkon, aby vám ľudia nenadávali. Extrém… Doľahlo to na mňa a neľutujem, že som to spravil. Tak som to cítil. Bol som viac smutný ako nahnevaný, že sa takto voči mne zachoval. S reprezentáciou sa mi už potom nepodarilo rozlúčiť. Myslím si, že by som si zaslúžil za tie roky aspoň jeden potlesk.
Ostal som sklamaný zo všetkých ľudí naokolo. Nepotrebujem žiadny rozlúčkový zápas, ale čakal by som aspoň jednu esemesku, že Robo, je mi ľúto, čo sa stalo. Ďakujem ti za všetko, čo si odovzdal v národnom tíme. Doteraz som sa toho nedočkal a ani to už nečakám. Cítim ľútosť, že to takto dopadlo v národnom tíme, lebo do reprezentácie som vždy chodil rád za skvelými kamarátmi. Jednoducho, s trénerom sme si nevedeli prísť na chuť. Žiaľ…“
Nebola lepšia cesta v tej ľútosti neriešiť to cez médiá, ale radšej poslať esemesku Francescovi Calzonovi, hoci aj plnú hnevu a ostrých slov, nech sa o vašom rozpoložení nedozvie z médií?
„Mohlo sa to stať aj takto, ale to malo širšie súvislosti. Už skôr, v domácom zápase kvalifikácie proti Portugalsku, ma posadil na tribúnu. Vtedy sa so mnou korektne porozprával. Musel som to prehrýzť, ale zobral som to v poriadku. Rešpektoval som jeho rozhodnutie. Ale zobrať 33-ročného skúseného reprezentanta na prípravné zápasy cez celú zemeguľu a dať mu odohrať päť minút, to je akoby s vami tréner pozametal zem.
Nebol tam rešpekt, ktorý tam musí byť. Každý hráč má nejaké city. Môžem povedať, že aj pod trénerom Weissom som teraz nehrával toľko, koľko by som chcel. Ale tá ľudskosť je vždy nad ihriskom. Francesco Calzona mi to nevedel ľudsky odovzdať. Odvtedy u mňa išiel dolu vodou…
Potom sa na tlačovej besede na mňa niekto spýtal a on odvrkol, že sa nemusíme o mne ani rozprávať. Jeho ego… Jednoducho, bol som nahnevaný a budem na neho nahnevaný. Taký je futbal, ja mu to nebudem vedieť nikdy odpustiť.
Vždy som hovoril, že je to vynikajúci tréner, ale ako človek nemal u mňa žiadny rešpekt. Ale nebol som v tomto jediný, lebo komplikácie mal s viacerými hráčmi. Nemal tú ľudskosť v sebe a nevedel komunikovať.
Hovoril som to aj Marekovi Hamšíkovi, že mohol trénerovi povedať, aby mi zatelefonoval, aké má so mnou plány na priateľské zápasy. Raz mi takto zavolal do Sydney s otázkou, či mu chcem pomôcť. Povedal som, že jasné. Prišiel som na zraz, zdolali sme Bosnu a Hercegovinu 2:0 a ja som dal gól.
Bolo to prvé víťazstvo pod Francescom Calzonom. Ak by vtedy nezvíťazil, neviem, čo by s ním bolo. Aj toto som mal vtedy v mysli, že ja som ho možno aj zachránil a on sa mi takto odvďačil. Tá ľudskosť… Ja som to nevedel prehryznúť. Tá komunikácia, absencia ľudskosti, to jeho ego…“
Za národný tím ste odohrali 77 zápasov. Čo bol pre vás vrchol?
„Určite európske šampionáty v rokoch 2016 a 2021, na ktorom sme po mojej strele dali gól Poľsku. Ďalší vrchol bol pre mňa triumf nad Španielskom (2:1) v kvalifikácii Eura 2016. Bolo toho viac. Samozrejme, každý gól v reprezentácii, za ktorú nie je ľahké hrávať. Nie každý to dokáže. Som rád, že som prežil krásnu kariéru v slovenskom drese, či už ide o zápasy, góly, emócie. Chcel by som pozdraviť aj trénera Jána Kozáka st., ďakujem ma za to, čo pre mňa spravil.“
Že vás neprizabil po červenej karte v Škótsku?
„Presne… To patrí k futbalu, je v tom krásny, že raz ste hrdina a inokedy nikto. Vždy budem na národný tím spomínať v dobrom. Bol som len obyčajný chlapec z Petržalky, ktorý mal nejaký sen a ten sa mu splnil.“
Ján Kozák st. bol váš najlepší tréner v reprezentácii?
„Mal som s ním veľmi dobrý vzťah a určite mi dal veľmi veľa. Podporoval ma a aj ma podržal. Patrí mu veľká vďaka, vždy mu napíšem na narodeniny. V reprezentácii áno, bol najlepší. Zažili sme s ním veľmi veľké úspechy.“
Na záver sa pozrime do budúcnosti. Keď definitívne uzavriete hráčsku kariéru, vydáte sa aj na základe toho, čo ste povedali v tomto rozhovore, na dráhu mládežníckeho trénera?
„Veľmi by som si to prial, lebo by som chcel pomôcť mladým slovenským hráčom.“
Čísla a štatistiky Róberta Maka
6 – zápasov odohral na záverečných turnajoch majstrovstiev Európy. Zhodne trikrát bol v základnej zostave Slovenska na Eure 2016 aj Eure 2020, zakaždým išlo o duely v základnej fáze. V oboch prípadoch si zhodne v otváracích zápasoch našich, najskôr proti Walesu a o päť rokov proti Poľsku, pripísal asistenciu.
7 – klubov v siedmich rôznych krajín vystriedal počas seniorskej kariéry. Postupne hrával v Nemecku za 1. FC Norimberg, v Rusku za Zenit Petrohrad, v Grécku za PAOK Solún, v Turecku za Konyaspor, v Maďarsku za Ferencváros Budapešť, v Austrálii za FC Sydney a na rodnom Slovensku za ŠK Slovan Bratislava.
12 – trofejí, z toho šesť majstrovských titulov, nazbieral počas kariéry. Z ligového vavrínu sa zhodne dvakrát tešil v Zenite (2019, 2020), vo Ferencvárosi (2021, 2022) aj v Slovane (2025, 2026). K tomu pridal Grécky, Ruský, Maďarský aj Austrálsky pohár, ako aj ruský Superpohár a mládežnícky anglický FA Cup.
13 – rokov mal, keď sa z akadémie Slovana Bratislava vybral do zahraničia. Siahol po ňom Manchester City, kde strávil šesť rokov. V sezóne 2007/08 vyhral mládežnícky FA Cup, do prvého tímu „The Citizens“ sa však neprebojoval. V Manchestri bol aj s dvoma Slovákmi Vladimírom Weissom ml. a Filipom Mentelom.
16 – gólov strelil v slovenskej reprezentácii, potreboval na to 81 zápasov. Naposledy skóroval v najcennejšom drese v septembri 2023 v kvalifikácii o Euro 2024 proti Lichtenštajnsku. Celkovo má viac presných zásahov za áčko Slovenska v ére samostatnosti len trojica Marek Hamšík (26), Róbert Vittek (23) a Szilárd Németh (22).
21 – dní delilo moment, keď sa ako odchovanec Manchestru City upísal 11. júna 2010 nemeckému Norimbergu, a príchod Yayu Toureho, jedného z adeptov na post trénera v Slovane Bratislava, z FC Barcelona práve na Etihad Stadium – zmluvu podpísal bývalý reprezentant Pobrežia Slonoviny 2. júla 2010.
92 – súťažných zápasov odohral za dve sezóny v bratislavskom Slovane. Strelecky sa presadil 22-krát, pridal 6 asistencií. V Niké lige absolvoval 57 stretnutí a má na konte trinásť gólov. V sezóne 2024/25 skóroval desaťkrát a v práve skončenom ročníku sa presadil v troch vystúpeniach.
200 000 – eur je jeho aktuálna trhová hodnota podľa portálu Transfermarkt. Keď pred dvoma rokmi prichádzal do Slovana, svietila pri jeho mene cifra 550-tisíc eur. Najvyššie sa vyšplhal v decembri 2016 a v decembri 2018, zakaždým ako hráč Zenitu Petrohrad, keď bol na hodnote 5 miliónov eur.