Bežný občan našej planéty, zvlášť Európy, musí byť riadne zmätený. Raz sa vážne hovorí o prímerí a detailoch obnovy Ukrajiny, druhým dychom sa ale stupňujú vzájomné útoky, vyhrážanie sa a zdôrazňuje sa, že koniec vojny tak čoskoro nepríde, aspoň nie v tomto roku. Ba spomína sa rozšírenie vojny na pobaltské krajiny alebo inú krajinu EÚ ako istý fakt, na ktorý sa treba prichystať. Čo si máme vybrať?
A rovnako zmätočne lídri hovoria a zavádzajú pri Blízkom východe. Raz je uzavretie dohody na dobrej ceste, Trump uisťuje svet, že Irán pristupuje na podmienky Spojených štátov; na strane druhej sa Teheránu vyhráža novou vlnou úderov. Aby toho nebolo málo, Washington sám porušil prímerie bombardovaním iránskej vojenskej základne na jeho území. Vraj sebaobrana. Že by Irán mal v pláne z tej základne zaútočiť na vzdialené USA? Irán, samozrejme, odpovedal útokom na americkú vojenskú základňu v Kuvajte.
Navyše Trump už stačil pohroziť Ománu (vyhodí ho do vzduchu…), ktorý nevylúčil vyberanie poplatkov v Hormuzskom prielive spolu s iránskym režimom.
Prímerie prekáža izraelskej vláde na čele s Benjaminom Netanjahuom. Bombardovanie Iránu bolo jeho odvekým snom, ešte z konca minulého storočia. Tel Aviv si s prímerím v Libanone hlavu neláme – permanentne ho porušuje. Najradšej by bol, keby rokovania medzi Teheránom a Washingtonom úplne stroskotali. Aspoň do jesene, keď prebehnú v Izraeli voľby. Že svetová ekonomika krváca, Netanjahuovu vládu nevzrušuje. Už len oddelenie sporu medzi Izraelom a Hizballáhom a vojnou s Iránom stojí zainteresované krajiny veľa úsilia.
Vo svete nekompromisnej konkurencie, neustálych vzájomných súbojov, svätožiary víťazov, násilných videohier prestal mier byť hodnotou.
Rovnako ako v prípade vojny na Ukrajine, kde sa s časovými odstupmi opakujú zaručené predpovede, že Rusko či ruská ekonomika skolabuje v dočasnej dobe – zatiaľ sa tak za vyše štyri roky nestalo. No možno už toto leto… Rovnaký scenár čaká iránsky režim. Iránska ekonomika na tom nie je dobre takmer rok, na blokovanie Hormuzskej úžiny dramaticky dopláca sama, ľudia si utiahli opasky ešte viac, no spoliehať sa na kolaps iránskeho režimu – v ktorom nepanuje úplná zhoda – by bolo dnes naivné.
Naopak, Američania čelia vlastným problémom. Ak blokovanie bude pokračovať, tamojšia ekonomika to začne rapídnejšie cítiť čoskoro. Spojené štáty si vyčerpali aj vojenské zásoby, obnova určitú dobu trvá. Inak by nemienili sťahovať jednotky z Európy. Evidentne potrebujú vojakov inde. Preto nečudo, že v EÚ sa horlivejšie hovorí o masívnom zbrojení. Nejde o Trumpovu požiadavku, ale o reálny problém. Vojna na Ukrajine i teraz v Iráne priniesla revolúciu vo vedení boja. Je zrejmé, že európske krajiny potrebujú okamžite modernizovať.
Lenže má to dva háčiky. Peniaze budú chýbať na sociálne programy, zdravotníctvo, školstvo. Zvládnu ľudia ešte hlbší prepad životnej úrovne?
A druhý problém je nemenej závažný: o ničom inom nehovoríme, len o vojne. Slovo mier sa zo slovníka úplne vytratilo. Akoby volanie po mieri bolo znakom imbecility. Ak, tak len podmienečný mier. Kam sa vytratili mierové hnutia z druhej polovice 20. storočia? Aj počas studenej vojny sa vehementne zbrojilo, strašilo a vojna medzi Východom a Západom bola neraz na spadnutie. Teraz? Mladí ľudia demonštrujú za ochranu klímy, práv LGBTI+ či proti porušovaniu ľudských práv v Gaze, ale za mier, za svet spolupráce nie.
Zvykli sme si, že mier je samozrejmosť? Či vo svete nekompromisnej konkurencie, neustálych vzájomných súbojov, svätožiary víťazov, násilných videohier prestal mier byť hodnotou, stal sa spolu s kooperáciou symbolom slabosti? Je to otázka pre sociológov, politológov a psychológov. No táto skutočnosť nič dobré nesľubuje. Ešte je čas.