Nespadá do klišé obrazu podnikateľa. Nie je to človek, ktorému na prvý pohľad sadne oblek. Skôr z neho srší niečo rebelantské.
V uchu má náušnicu, vzhľadom pripomína pankáča v strednom veku. Zovňajšok však sedí k jeho prejavu.
Nemá potrebu veci zaobaliť, názory hovorí priamo. Netvrdí, že má patent na rozum, ale srdce pre futbal áno.
Veď je akcionár futbalového klubu preto, že bol najskôr jeho aktívny fanúšik. K ultras scéne má blízko aj dnes. Marek Mojto, spolumajiteľ a prezident druholigového FC Petržalka.
Aká bola vaša cesta k petržalskému klubu?
„Pochádzam síce zo stredného Považia, ale priženil som sa do Bratislavy. Vždy som mal blízko k futbalu, začal som tu chodiť na zápasy, no a najviac mi k srdcu prirástla Petržalka.
Ten štadión, atmosféra a blízkosť tribún k ihrisku. V tej dobe som scelil fanklub Engeraufans, ktorý funguje dodnes. Vtedy som sa stal jeho predsedom.“
Ako sa z predsedu fanklubu stane spolumajiteľ klubu?
„Okolo roku 2010 nastalo temné obdobie petržalského futbalu. V tej dobe bolo jasné, že prídeme o štadión a de facto o klub. Veci nabrali veľmi zlý smer. Dodnes si spomínam na všetky tie tlačové besedy, ktoré nás až urážali.
S chalanmi z fanklubu sme sa rozhodli, že si založíme vlastný klub. Išli sme za starostom Milanom Ftáčnikom, ktorý nás presmeroval na ľudí okolo docenta Jozefa Vengloša, tí tiež o niečom podobnom uvažovali. Spojili sme sa a odvtedy som v tom.“
Nemali ste rešpekt? Ste síce úspešný podnikateľ, ale žiadny oligarcha. A futbal vie byť železná guľa…
„Mal som rešpekt, ale rozum zostal bokom, išiel som do toho so srdcom. Vtedy som sa prvý raz zoznámil s riadením futbalu na Slovensku. Už v tom čase som podnikal a podnikanie musí stáť na pevných základoch.
Zostal som zhrozený, na akých základoch stojí fungovanie futbalu. Bola to čistá kaskadérčina. Náklady sú zrejmé od začiatku, príjmy však nemáte vykryté. Zostal som nepríjemne prekvapený.
Vtedajší klub FC Petržalka 1898 skrachoval práve na tom, že nemal zabezpečené príjmy, čo bolo v rozpore s mojou ideou. Vtedy som nemal funkciu štatutára, bol som len sponzor. Bola to pre mňa prvá a veľmi negatívna skúsenosť.“
Súvisiaci článok
Síce nenapodobnil úspechy Haláka, ale amatérsku hokejovú ligu vyniesol na výslnie
Čítajte viac
Ale neodradila vás…
„Veru nie. V roku 2014 som prevzal od Jozefa Vengloša ml. areál v Osvišti a založil som úplne nový klub, ktorý v tej dobe nemal žiadneho hráča. Začal som stretnutiami s rodičmi, ktorých som presviedčal, že to bude fungovať.
Najskôr sme založili seniorský tím, ktorý sme postavili na niekdajších hviezdach slovenského futbalu. Rok čo rok sme postupovali a bolo to fajn, popri tom sme vybudovali mládežnícke štruktúry. Nuž a dnes sme v druhej lige.“
Druhá liga je nákladná súťaž už len preto, že je celoštátna. Príjmy v nej však nie sú vysoké. Ako vyzerá financovanie?
„Vystihli ste to. Druhá liga je na existenciu najnáročnejšia súťaž. Gro nášho tímu tvoria profesionáli. Podpora seniorského futbalu zo strany samosprávy je nulová. Dôležitú časť rozpočtu tvorí výber z členského, ktorý je naviazaný na mládež.
Máme zopár podporných programov zo Slovenského futbalového zväzu (SFZ), k tomu príjmy z marketingových práv prostredníctvom spoločnosti SFZ marketing. Tie nám vykryjú tak tri týždne existencie. Už len z toho je jasné, že financovanie stojí na akcionároch a sponzoroch.“
Akcionári ste vy, Marek Trajter a Marián Fridrich. Ako máte rozdelené financovanie?
„Sme tretinoví vlastníci, čiže máme každý rovnaký podiel. Zatiaľ nám to funguje super. Vždy som chcel, aby Petržalka mala zdravé financovanie. Nechceme byť závislí od financií zo samosprávy, ako to je inde, to má byť len bonus.
Samozrejme, že sa nám ťažko číta o tom, aké peniaze dávajú do futbalu mestá Prešov, Púchov alebo Považská Bystrica. Tento pilier my nemáme. Z druhej strany, v kolegoch mám istotu. Čo si na začiatku sezóny dohodneme, to platí. Rozpočet máme vždy vyrovnaný a vykrytý.
Nehrozí, že by sme mali niečo neuhradené. Rokujeme teraz s ďalším akcionárom, čo ma teší. Moja prapôvodná myšlienka bola, nech je nás čo najviac. Keď sa jednému v podnikaní nedarí, veď aj to život prináša, môžu potiahnuť ďalší. Futbal na Slovensku je totiž bezodná studňa.“
Aký je ročný rozpočet klubu?
„Teraz sa pohybujeme na úrovni okolo 1,2 milióna eur.“
To je na druhú ligu solídne. Hlavné náklady predstavujú mzdy?
„Určite. Napríklad, máme 55 trénerov, k tomu prirátajte profesionálnych futbalistov. Zamestnávame okolo 80 ľudí. Nemalé financie smerujú do dopravy a ubytovania, máme 27 družstiev rôznych vekových kategórií. Teší nás, že hráme prvú žiacku, dorasteneckú aj ženskú ligu, čo sa však prejavuje v nákladoch.“
Z čoho vy osobne dokážete vygenerovať peniaze pre futbal?
„Mám viac firiem, moja podnikateľská činnosť je diverzifikovaná. Vlastním developerskú či projekčnú spoločnosť, súkromnú školu, prenajímam nehnuteľnosti. Dá sa to vykryť.“
Máte spočítané, koľko svojich peňazí ste „utopili“ vo futbale?
„Dosť, sú to státisíce, ale nehovoril by som o utopení. Klub je súčasť môjho života. Jeden z jeho zmyslov. Prirovnal by som to k rodine. Ak by som mal väčšie zdroje, do futbalu by som dal ešte viac svojich peňazí. Je to ako keby ste sa ma spýtali, koľko peňazí som utopil vo svojich deťoch.“
Všetci futbaloví činovníci v Bratislave spomínajú ako základný problém infraštruktúru. Aj váš štadión sa v podstate nachádza v školskom areáli, nespĺňa prvoligové kritériá.
„Otázka štadióna je alfa a omega všetkého. O realizáciu nového stánku sa snažím nepretržite pätnásť rokov. Na začiatku roka sa nám podarilo získať fantastický pozemok v intraviláne Petržalky, čo považujem za svoj najväčší futbalový úspech.
Dodalo mi to motiváciu a nádej do budúcna. Som rád, že dnes sme už vo fáze, keď nehovoríme o tom, či štadión bude, ale kedy bude. Z toho mám obrovskú radosť.“
Súvisiaci článok
Šport nie je garantovaná investícia. Nemôže mi aj brať peniaze, aj neprinášať radosť
Čítajte viac
Financovanie výstavby je však ešte otázka budúcnosti.
„Áno. Založili sme na to špeciálnu spoločnosť, do ktorej budú pozvané všetky samosprávne organizácie, gro prostriedkov by malo prísť z Ministerstva cestovného ruchu a športu Slovenskej republiky a Fondu na podporu športu.
Sme vo fáze zaradenia tohto štadióna do Športovej infraštruktúry národného významu. Budeme na tom pracovať, sme otvorení pre všetkých. Štadión by nemal patriť jednej spoločnosti, je to spoločenská hodnota.
Budeme radi, keď nám s výstavbou pomôže čo najviac inštitúcií. Bude to veľká vec nielen pre Petržalku, ale pre celú Bratislavu.“
Realizácia a vlastníctvo štátnych inštitúcií s prispením súkromného sektoru je dnes asi jediný udržateľný model. Súhlasíte?
„Poučili sme sa z histórie. Keď má štadión v rukách súkromná osoba, môže sa z toho stať developerský projekt. Okolité krajiny nám dávajú funkčný príklad.
Ideálne je, keď má výstavbu aj chod štadióna na starosti spoločnosť riadená viacerými organizáciami na úrovni štátu a samosprávy, pričom klub je v pozícii užívateľa. Verím, že sa dopracujeme k podobnému modelu, ktorý by bol dlhodobo udržateľný.“
V článku sa ďalej dočítate:
kde by Petržalka hrávala po prípadnom postupe do Niké ligy,
či je Tehelné pole jedinou reálnou možnosťou pre prvoligový azyl,
prečo klub zvažoval aj presun mimo hlavného mesta,
ako by fanúšikovia prijali dočasné sťahovanie zo svojho domova,
kedy by sa mohla začať výstavba nového štadióna,
čo by Petržalke priniesol postup do Niké ligy,
prečo podľa Mareka Mojta ľudia prestávajú veriť slovenskému futbalu,
ako hodnotí hospodárenie Slovenského futbalového zväzu,
prečo podporuje Futbalové fórum a čo chce zmeniť,
kde vidí FC Petržalka o desať rokov?
Nový štadión vám umožní športový rast. Petržalka má históriu v najvyššej súťaži, na konte tituly i účasť v Lige majstrov. Sú to méty, na ktoré dlhodobo pomýšľate?
„Na poslednom stretnutí akcionárov a aj s fanúšikmi už bolo cítiť, že sme z druhej ligy unavení. Postup sa začína javiť ako nevyhnutný. Neviem, či dokážeme čakať na nový štadión. Samozrejme, potom by vyvstala otázka, kde by sme dočasne hrávali v Niké lige domáce zápasy.