Ojedinelá osobnosť domácej scény – hudobník, skladateľ a textár Marian Zima sa po rokoch hlási s novým albumom Takzvaná duša, na ktorom svoj projekt Story opäť posúva hranice spoluprác. V jedinečnom zoskupení sa tentoraz stretávajú silné osobnosti zo Slovenska aj Česka a prvýkrát aj zo vzdialenejšieho zahraničia, čím vznikla mimoriadne pestrá, no kompaktná kolekcia piesní.

Jeho projekt prepája generácie aj žánre spôsobom, aký je v našich končinách výnimočný. Práve táto výnimočnosť a fakt, že ide o jeden z najambicióznejších domácich hudobných projektov, robia z novinky ideálny dôvod porozprávať sa s jej autorom o pozadí jej vzniku.

Marian, naposledy sme sa takto rozprávali pri vydaní albumu Doteraz, ktorý vyšiel v limitovanej verzii na vinylovej LP platni niekedy v lete 2023. Čo zásadné sa za tie dva roky v rámci projektu Story a v tvojom živote udialo, že to vyústilo do nového albumu?

Nový album Takzvaná duša nie je výsledkom len ostatných dvoch rokov. Vinylový album Doteraz vyšiel ako akési „medzipristátie“ medzi dvoma regulárnymi albumami, v podstate preto, aby fanúšikovia dostali nejaký vinyl od Story, ktorý si žiadali. Boli na ňom v predpremiére dve skladby – Rodné mesto s Milanom Kňažkom a Anjel strážnik s Petrom Lipom, ktoré som chcel zaradiť aj na nový album. Stále pracujeme v Story časozberným spôsobom – keď je dostatok skladieb, s ktorými sme spokojní, začnú sa črtať kontúry nejakého nosiča.

Bolo toto obdobie od vydania vinylu Doteraz fázou cieleného zbierania materiálu, alebo sa tie nové skladby prihlásili o slovo samy a nečakane?

Skladám a nahrávam priebežne, v každej chvíli je niekoľko skladieb pred dokončením, niektoré sú už nahraté ako demá, niečo je len v hlave alebo niekde v telefóne. Takže nebolo to cielené. V podstate nadobudneš pocit, že v tejto fáze je príbeh akoby uzavretý a môže ísť von. A ďalšie veci sú už súčasťou nového príbehu.

Tvoja tvorba stojí na silných príbehoch (odtiaľ je aj názov projektu). Máš pocit, že postavy v tvojich nových príbehoch zostarli a zmúdreli spolu s tebou alebo si do nich vložil úplne nový vietor, ktorý si v roku 2023 ešte v zásuvke nemal?

Základ je rovnaký, vychádza z nejakého životného pocitu, názoru na veci. Myslím si tiež, že všetky skladby Story sú rovnako dobré (alebo pre niekoho rovnako zlé – to už závisí od poslucháča). Ktorákoľvek by sa mohla objaviť na ktoromkoľvek z nosičov, a to aj pokiaľ ide o skladby, ktoré som napísal na albumy iných umelcov. Venujeme im rovnakú detailnú pozornosť. Ale pochopiteľne, životné, ale aj umelecké skúsenosti prichádzajú v každej fáze života, takže sa tam samozrejme zrejme prejavujú, ale nejde o nejaký cielený posun.

Nový album si nazval Takzvaná duša, čo znie v dnešnej dobe pomerne skepticky. Hľadáš v nových piesňach skutočnú podstatu človeka, alebo je to skôr tvoj postoj k tomu, ako sa v súčasnosti pojem duševna zrelativizoval?

Celá debata o ľudskej duši je súbojom idealistov a skeptikov. Sú veci, ktoré nikto nevie s určitosťou povedať a je to mystérium, ktoré poháňa aj umeleckú predstavivosť. Možno je dobre, že odpoveď nebudeme nikdy úplne poznať. Ale ide aj o bilancovanie toho, ako sa nám v živote darí a darilo. Ako povedal Leonard Cohen – všetci prehrávame, ale mali by sme prehrávať dôstojne.

Ako by si novinku charakterizoval v porovnaní s predchodcom, v čom vidíš najväčší posun – v rukopise, zvuku alebo v celkovej atmosfére?

Posun je určite v tom, že účasťou Michala Prokopa, Martina Chodúra, Ondřeja Soukupa a ďalších ide v tom najlepšom zmysle už o československú záležitosť, doplnenú o svetovú bluesovú hviezdu Evu Carboni. Takisto žien je tam viac ako na debute, čo je však skôr náhoda. Ale inak je to Story so všetkými typickými stránkami.

V nových nahrávkach stretávame starých dobrých známych interpretov, ako Milan Kňažko, Peter Lipa či Zuzana Homolová. Predpokladám správne, že po úspechu predošlých vecí si ich už na spoluprácu nemusel dlho prehovárať?

Mám to šťastie, že môžem spolupracovať s tými, s ktorými chcem, a oni zatiaľ chcú spolupracovať so mnou. A za úplne najväčšiu radosť považujem, že tie spolupráce sa nekončia po jednej skladbe, naopak, pokračujú často aj na albumoch tých umelcov. Bolo to tak s Pavlom Hammelom, Michalom Prokopom. Mojím cieľom ale nie je marketingovo zbierať slávne mená, skôr mať svoj okruh spolupracovníkov a spolu s nimi prezentovať nejakú korektnú výpoveď o tom, ako žijeme.

Nový album dostal meno po jednej z dvoch skladieb, ktoré tu prezentuje Milan Kňažko, podobne ako to bolo v prípade prvotiny Potlesk v stoji. Bol v jeho prípade tento posun k hovorenému slovu a takmer divadelnému prednesu plánovaným smerovaním, alebo si skladby o „takzvanej duši“ jednoducho pýtali silnejšieho rozprávača než speváka?

Ani od spomínaného Cohena neočakávame niekoľko oktáv a výšky. Sú to skladby, ktoré potrebujú sugestívny prejav a hlavne osobnosť. Skladby ako Potlesk v stoji, či Čo koho do nás, ktorá ešte len čaká na vydanie, môže spievať len človek, ktorý tým prešiel, zažil to a je v tom vieryhodný.

Aj Peter Lipa v piesni Anjel strážnik znie inak než poznáme z jeho sólových albumov – pôsobí tam veľmi zraniteľne. Mám pocit, akoby potlačil svoj typický jazzový drive v prospech komornejšej bluesovej nálady alebo to vyplynulo prirodzene z tvojho smutno veselého textu?

Story umiestňuje hosťujúcich spevákov do trochu iného kontextu, ako je to u nich na vlastných albumoch. Je to aj dramaturgická a producentská činnosť. Niekedy samotný umelec potrebuje človeka s odstupom. Samozrejme, musí mu dôverovať. Po ľudskej ale aj umeleckej stránke. Kontinuálne spolupráce naznačujú, že sa nám to celkom darí.

V projekte Story sa opäť objavuje meno Zuzany Homolovej, ktorú verejnosť vníma najmä cez optiku tradičných balád. Tu ju však počujeme v mrazivo civilnej polohe v skladbe Stretávka zo strednej. Ako sa ti podarilo adaptovať jej krehký civilný prejav na tento rýdzo mestský text o odcudzení a neúprosnom vplyve času, ktorý z niekdajších priateľov robí cudzincov?

Chcel som si s ňou vyskúšať jej civilnú polohu a Stretávka zo strednej bola na to ideálnou príležitosťou. Myslím, že to dopadlo dobre, pesnička bola dokonca chvíľu najhranejšou skladbou na českom Rádiu Proglas, kde si ju vybral známy popularizátor Milan Tesař. Je možné, že kvôli početným ohlasom k nej urobíme ešte aj klip.

K zvučným slovenským menám na novom albume teraz pribudli významné osobnosti spoza rieky Moravy. Ako prvú spomeniem československú legendu Michala Prokopa, ktorý je stelesnením poctivého pesničkárstva, čo mi pocitovo zapadá do filozofie projektu Story. Ten je známy tým, že si texty veľmi starostlivo vyberá; bolo ťažké ho presvedčiť, aby sa stotožnil s tvojim videním sveta v piesni Príliš dlouho jsem byl takhle?

My sme s Michalom už mali za sebou spoločnú pracovnú skúsenosť v rámci skladby Vyrovnání, ktorú zaradil na svoj veľmi úspešný album Ostraka. Takže tá spomínaná a nevyhnutná dôvera tam už bola. Skladbu som už písal s pomyslením na Michalov prejav a vedel som, že ak do toho pôjde, nedopadne to zle. Museli sme zladiť nejaké časové priority, ale napokon práve táto pieseň bola tou, po ktorej som si povedal, že album je hotový a netreba naň už nič dodávať.

V skladbe Mění se čas zase počujeme Martina Chodúra v úplne inej polohe, než na akú je mainstreamové publikum zvyknuté. Pôsobí tam civilne, takmer existenciálne. Bol toto tvoj zámer – vziať technicky dokonalý, suverénny hlas a vložiť ho do drsného, až mrazivého príbehu o neúprosnom plynutí času? Ako sa Martin vžil do tejto „story-ovskej“ estetiky?

Martin je technicky vynikajúci spevák, ktorý dokáže zaspievať mnoho žánrov, ale hlavne chce umelecky hľadať a je tak pre mňa zaujímavý. Skladba Mění se čas, myslím, nedostala v čase jej vzniku toľko pozornosti, koľko by si zaslúžila. Hrávame ju s Milanom Kňažkom na našich živých koncertoch a funguje aj v tejto konfigurácii. Mimochodom, práve v čase tohto rozhovoru sme si s Martinom posielali niekoľko nových skladieb, z ktorých máme veľkú radosť a ktoré budú postupne vychádzať, či už u neho alebo v rámci Story.

„Českú“ stopu na albume uzatvára do tretice pražská Slovenka Lucia Šoralová v piesni Všichni jsme herci, navyše ozvláštnenej v koncertnom prevedení, čo jej dodáva silný divadelný náboj. Jej interpretáciu možno bez zaváhania prirovnať k legendárnej šansonierke Hane Hegerovej. Prečo padla voľba práve na Luciu a prečo si sa rozhodol použiť live nahrávku?

Lucia je senzačná šansoniérka, o tom myslím niet pochýb. Celé to vystúpenie bolo pre nás magické, spievala so Story prvýkrát, mali sme tam s nami aj huslistku a violončelistku. Dôvodom na zaradenie na album bol práve krásny aranž Ondřeja Soukupa, ktorý sme tam použili a ktorý nie je zachytený na žiadnej inej štúdiovej nahrávke.

Čerešničkou na albume je pieseň Alive And Breathing v podaní sardínskej bluesmanky Evy Carboni, ktorá recipročne vyšla aj na jej vlastnom úspešnom albumu Blues Siren. Aká „story“ je za touto v našich končinách stále nie bežnou medzinárodnou spoluprácou?

Toto je fakt zvláštna story. Do jej hlasu som sa zamiloval ako obyčajný poslucháč. Počúval som niekoľko rokov jej skladby na Youtube a vravel som si, prečo tu nie je nikto podobný, pre koho by sa dalo písať. Napokon som sa odhodlal poslať jej producentovi jednu anglickú vec, ktorú sme mimochodom nahrávali v Prievidzi. Najprv mi odpísali, že nič nepotrebujú a sú „plní“, neskôr sa však ozvali, že Alive And Breathing berú na Evin album Blues Siren. Bola a je to obrovská česť a trošku aj dotyk s tou veľkou angloamerickou scénou. Na albume Takzvaná duša je dokonca predĺžená unikátna verzia.

Získať toľko osobností pre spoluprácu na takomto projekte je určite náročné, no dať ich dokopy s hudobníkmi v štúdiu a zladiť ich časové možnosti musí byť logistický rébus. Ako prebiehalo samotné nahrávanie, ako duša projektu bol si vždy prítomný pri nahrávaní alebo ste využívali aj digitálne mosty?

Určite som v deväťdesiatich percentách prítomný pri všetkom. U spomínanej Evy to nebolo úplne reálne, pretože nahráva v Londýne. A tiež Michal Prokop má doma vlastné štúdiu a pokoj, v ktorom tvorí. Ale ako hovoríš, celé Story je logistická nočná mora, aj keď napokon – keď sa z nej zobudíš – príjemná. Pri vydávaní albumu týmto DIY punkovým spôsobom, sú to ešte naviac aj mixáže, masteringy. Chodím si sám po nové nosiče do lisovne, roznášam ich po obchodoch… To je realita slovenského nekomerčného hudobníka, ale nesťažujem sa.

Spolupracuješ s menami, ktoré sú piliermi slovenskej a českej hudby a nepochybne pred nimi máš prirodzený rešpekt. Ako sa ti však darí prepínať do roly režiséra a lídra projektu? Je ťažké ustrážiť si vlastnú víziu a prinútiť tieto veľké osobnosti, aby v štúdiu takpovediac „poslúchali“ tvoje autorské inštrukcie?

Slušnosť, rešpekt a korektná komunikácia sú základom, aby sa vôbec dalo prejsť do tej tvorivej, umeleckej časti. Umelcov, s ktorými spolupracujem, som si pre niečo vybral a páči sa mi, čo robia, alebo robili. Nejde len o spevákov, ale aj vynikajúcich inštrumentalistov, ako Pavel Morochovič, Ondrej Juraši, René Lacko, Peter Preložník a ďalších, ktorí sa v rámci projektu nespomínajú až tak často. Samotný proces tvorby – to, že ráno nič nebolo a večer už niečo máme – je často viac napĺňajúci ako neskorší výsledok alebo ohlasy.

Napriek vážnym témam cítim v tvojich textoch istú dávku irónie a humoru. Napríklad v Rodnom meste Milan Kňažko hovorí: „… nik si nepamätá, ako sme tu boli chvíľu pánmi sveta.“ Usmeješ sa a vzápätí sa dostaví smútok. Bol to zámer takto postaviť texty?

Tak je to život. Od tragédie ku komédii je oveľa bližšie, než si ľudia myslia. Texty plynú zvnútra, ten proces je v značnej miere vecou podvedomia. Nedá sa hovoriť o zámere, skôr o vyčerpávajúcej snahe pomenovať to, čo najpravdivejšie.

Je mi jasné, že vzhľadom na charakter tohto projektu nie je možné v plnom formáte predstaviť piesne a ich interpretov naživo. Budú mať priaznivci projektu Story možnosť vidieť partiu hudobníkov zo Story alebo aspoň ich časť spoločne live na pódiu aj s novými piesňami?

Mnoho skladieb Story hrávame v rámci koncertov s Milanom Kňažkom, z ktorého sa stal celkom úspešný samostatný formát. Dvakrát s nami hral Pavol Hammel, raz Lucka Šoralová, s ktorou však už plánujeme na jeseň ďalšie vystúpenia. Čiže snažím sa priniesť na pódium aspoň koľko sa dá, aj keď je to náročné. Navrhujú mi urobiť niečo v Prahe i Bratislave k 10 rokom Story v roku 2027. Uvidím, bojím sa aby sme nehrali „presilovku“ (smiech).

Projekt Story si dávnejšie definoval ako audiovizuálny. Ktoré skladby z nového albumu už majú alebo čoskoro dostanú svoju video podobu?

Z Takzvanej duše je to titulná skladba s Milanom Kňažkom. S ním už máme nakrútený klip k Rodnému mestu, ktorého vydanie ale súvisí s jedným novým televíznym projektom. Vonku sú už klipy Mění se čas s Martinom Chodúrom i Anjel strážnik s Petrom Lipom. Uvažujeme o „Stretávke“ s pani Homolovou. Ono sú to pomerne nákladné záležitosti, ak majú byť urobené poriadne.

Ešte ani nestačil vychladnúť album Takzvaná duša a české médiá priniesli správu, že vám spolu s Michaelom Kocábom a Ondřejom Soukupom vyšla pôsobivá a temná až groteskná skladba Když hoří knihy, co se děje se slovy. Ako si sa ocitol v spoločnosti týchto dvoch veľkých hudobníkov?

My už asi dva roky píšeme spolu Ondřejom skladby len tak, že raz z nich niečo bude. Sú to rôzne, nie veľmi komerčne znejúce skladby, s textami, v ktorých som sa mohol naplno realizovať bez ohľadu na nejaké vonkajšie formálne požiadavky, čo je pre píšúceho raj. K skladbe Když hoří knihy… sme si od začiatku predstavovali pána Kocába, čo sa napokon podarilo. Má to už sedemdesiat tisíc videní, čo nás úprimne prekvapuje, pretože fakt nejde o rádiovku.

Na záver trochu provokatívna otázka slovami záverečnej piesne z albumu Takzvaná duša: Sú ľudia dnes k sebe naozaj až také „hyeny“ alebo nám v tej „takzvanej duši“ predsa len zostalo niečo ľudské?

Tak sa pozri okolo seba, čo vidíš? Oboje je pravdou. Sme si nesmiernymi hyenami a súčasne v nás ostáva ešte stále niečo ľudské. Ale ten pomer by sa mohol trochu zmeniť, to je fakt.

Autor: Ivan Straka