„Mnohí to vtedy nejakým spôsobom spochybňovali. Počúval som, že kam to idem, čo tam bude robiť a tak. Že Iránci sú takí a hentakí. Samozrejme, že nič z toho nebola pravda,“ vraví bývalý reprezentant, ktorému vo futbalovej brandži nepovedia inak ako „Beny“.
Zrejme pozorne sledujete dianie na Blízkom východe, však?
Samozrejme, ale to asi každý. Je mi ľúto, čo sa tam deje, no nerád by som skĺzol do politickej roviny.
To od vás – samozrejme – ani nechceme…
Viete, je to už dvadsať rokov, čo som odtiaľ odišiel. Odvtedy som tam nebol. Napriek tomu mi je táto krajina strašne blízka. Veľmi veľa som tam toho zažil. Naozaj intenzívne obdobie.
Odišiel som v lete 2004 do druholigového teheránskeho klubu FC Oghab, potom, po krátkej prestávke v Rakúsku, som sa tam vrátil na sezónu a pol, ktorú som strávil v ďalších dvoch provoligových tímoch – Zob Ahan a Bargh Širáz.
Možno to nebolo finančne také zaujímavé, ako keby som odišiel niekam na západ, ale dalo mi to viac. Oveľa viac! Môžem dokonca povedať, že som sa tam medzi domácich nejakým spôsobom zaradil. Precestoval celú krajinu, dozvedel sa o jej histórii, naučil sa jazyk.
Čítajte viac Kováčik – Huliak 1:0? Minister musel cúvnuť, šéf SFZ dostane milióny zo štátneho rozpočtu
Tak rýchlo?
Nie je to najľahší jazyk, nikdy som sa nenaučil po perzsky čítať ani písať. Mal som však svoj systém, všetko som si písal – napokon, potreboval som tam nejako prežiť. Spomínam si, že pri prvom angažmáne ma ubytovali kdesi na teheránskom sídlisku, musel som sa teda o seba sám postarať.
Ja, chlapec z päťmiliónového Slovenska, som najprv v 20-miliónovom meste prebehol cez cestu, kde šlo priam o život. Na trhu, ktorý mal hádam aj päť krát päť kilometra, som mal jedinú úlohu – nestratiť sa.
V potravinách ma predavač zavolal za pult, ja som len ukazoval prstom a značil si – najprv chlieb po slovensky, potom „fársí“ (miestny názov perzštiny, pozn. red.) a na záver aj v angličtine.
Nemali ste na výber…
Presne. Deň čo deň som sedel s chalanmi v kabíne, vozili ma na tréningy a už to šlo. Za polroka som sa chytil. Aj dnes – po dvadsiatich rokoch – sa dokážem s Iráncom v pohode porozprávať. Naposledy trebárs cez uplynulý víkend. Ale bolo to predovšetkým o tom, že som veľmi chcel.
Aj vodičský preukaz ste si spravili?
To nie, hoci som to zvažoval, keď som tam mal zostať. Všade som používal taxíky, nebolo to vôbec drahé. A keď žiadny nebol po ruke, vždy sa našiel niekto, kto to robil na čierno popri robote.
Čítajte viac Hrajte dobre, ale prehrajte, životy všetkých Židov sú v ohrození. Iránska opona sa zatiahla Sranda, že niektorí z nich jazdili len po jednej ulici, hore-dole. Zavše som videl situácie, keď kára bola taká plná, že jeden sedel pomaly aj na páke. V južnom Teheráne zasa premávalo metro, mužské aj ženské.
Keď si predstavím, ako tam na nás pozerali. Že odkiaľ sme to vlastne došli. (smiech) Moji lepšie situovaní iránski kamaráti mi na to povedali, že oni tam ešte neboli.
Nikdy som však nemal najmenší problém. Nič zlé sa mi tam nestalo. Absolútne. Posledný rok som tam bol dokonca aj so štvormesačným dieťaťom.
Vracajú sa vám aj futbalové spomienky?
Prirodzene. O Iráne sa mi občas aj sníva. Viete, na prvom mieste tam je modlitba, aj preto sa naše zápasy začínali v neobvyklých časoch. Napríklad 17.10 a podobne. Alebo polčasové prestávky – my sme počas pauzy často nemávali porady, chlapci sa šli modliť a ja som zatiaľ čakal.
Ten, kto je trošku sčítaný, tak vie, že Irán je z kultúrneho hľadiska ohromná krajina. Ale na to, aby ste tam mohli žiť, musíte rešpektovať ich podmienky.
Muži v lete nesmú nosiť kraťasy, moja pani musela nosiť na hlave šatku „rusari“ alebo ich tradičné „manto“ (iránsky vrchný odev pre ženy, pozn. red.). Ale čo je podstatné – miestni sú veľmi fajn.
Americké údery na lietadlá a drony Iránu
Video
Americké údery na lietadlá a drony Iránu / Zdroj: Reuters
Ľudia, ktorí Irán navštívili, to spravidla potvrdia…
Lebo je to tak. Sú naozaj skvelí. Môžem potvrdiť, že mali radi cudzincov. A keď ešte zistili, že hrávate za futbalový klub, boli ste ich. Zvykli zastaviť, opýtať sa, či nechcem pomôcť, odfotiť sa – veľmi sa tešili, keď sa mohli priateliť s niekým zo zahraničia.
Spoluhráči ma pozývali na návštevy, videl som zvyky rôznych vrstiev obyvateľstva. Voči mne, ako voči bielemu Európanovi, nikdy nemali predsudky. Ja som rešpektoval ich, oni zasa mňa. Chodil som tam dokonca aj do kostola.
Hovorte…
Priamo v Teheráne je vatikánska ambasáda, kde som ako kresťan – katolík, chodil na sväté omše. Bolo to v období, keď zomrel pápež Ján Pavol II. Napokon, v meste žije veľa kresťanov arménskeho pôvodu, je tam aj židovská obec a podobne. Nevnímal som problémy, skôr len pozitívne veci.
Nehrával som za tie najslávnejšie celky, ale taký Kamil Susko v Sepahane mal doslova problém vyjsť na ulicu, taký tam bol populárny. Pôsobil som v troch rôznych kluboch – okrem Teheránu aj v Isfaháne, niekdajšom hlavnom meste Perzskej ríše.
Keď som vošiel do tamojšieho bazáru, akoby som sa ocitol v osemnástom storočí. Viete, aké to bolo úžasné? Že veci, o ktorých som dovtedy len počul, alebo o nich čítal, zrazu sledujem naživo.
Foto: ČTK / Földeši Miroslav
Miroslav Hýll Miroslav Hýll v akcii.
Ako sa vlastne zrodil váš prestup do Iránu?
Je to skôr rarita, však? Hrávalo tam aj niekoľko iných Slovákov, tuším som tam vydržal najdlhšie. V Interi Bratislava sa mi skončila zmluva a tak som chytal v drese Dunajskej Stredy na jednom turnaji, odtiaľ ma zobral jeden rakúsky tréner priamo do Iránu.
Moja situácia bola trošku zložitá, lebo na Slovensku som bol prakticky nepredajný, pretože v tom čase sa museli dohodnúť kluby aj v prípade, že hráčovi vypršal kontrakt.
Tým, že som odohral veľa ligových a zopár reprezentačných stretnutí, nebola moja cenovka najnižšia – preto mi zahraničie dávalo najväčší zmysel. Potom tu však bol ešte jeden problém.
Aký?
Každý vie, že aké som mal somatické predpoklady. Nikoho nezaujímalo, čo mám za sebou, so 182 centimetrami sa mi klub nehľadal ľahko. Bol som na zopár skúškach, ale pokiaľ nemáte 190, pre mnohých nie ste brankár. Ale beriem, nejakým spôsobom to bol vtedy môj hendikep.
Azda mi pomohlo, že vo svojom profesionálnom životopise som mal dva reprezentačné štarty proti Iránu – jeden doma a jeden vonku. Vedeli teda, kto som a čo som.
Čítajte viac „Stratený muž“ Babnič v úprimnej spovedi: To, čo som si zarobil, zhltli automaty. Nič iné by som nechcel, len naspäť svoju rodinu
Dostali ste tam lepšiu zmluvu ako v Interi?
Ťažko porovnávať, lebo dva roky predtým, ako som odišiel, sme dvakrát vyhrali double – ligu aj pohár. Tá zmluva nebola zlá, možno bola na úrovni, ako keď sme s Interom neboli tak vysoko. Na Pasienkoch sme mali pohyblivé kontrakty, keď sme vyhrali veľa zápasov, plat bol úplne iný, ako keď ste hrali o stred.
Čo vám vravelo okolie pred odchodom do Iránu?
Jasné, že mnohí to nejakým spôsobom spochybňovali. Počúval som, že kam to idem, čo tam bude robiť a tak. Že Iránci sú takí a hentakí. Samozrejme, že nič z toho nebola pravda, čo mi nasledujúce roky do bodky potvrdili.
Je mi ľúto, čo sa tam momentálne deje, mier je najdôležitejší, ale pravda je aj taká, že niektorí ľudia tam naozaj trpia.
To, čo som tam však zažil, je na knihu. Videl som zamínované polia a tanky na hraniciach s Irakom, v Mašhade zasa neskutočne krásnu – pre šítov posvätnú – mešitu. To sú veci, ktoré už človek možno ani nezažije.
Na zápasy sme väčšinou lietali. Ráno na letisku to vyzeralo ako u nás o šiestej na „autobusku“, keď ľudia chodia do práce. Aj dvanásť hodín vlakom som cestoval, alebo autobusom ku Kaspickému moru skrze štvortisícové hory – hlava mi šla prasknúť po ceste na duel.
Mal som plán, že raz sa vydám po miestach, kde som pôsobil – od Teheránu, cez Isfahán, Širáz a potom by som prešiel do Dubaja a Abú Zabí, kde som neskôr trénoval, ale neviem, či sa mi to ešte podarí. Bodaj by…
Čítajte viac Najbolestnejší moment v histórii maďarského športu spôsobil najskromnejší z partie. Jeho srdce vydržalo krátko
Dala sa iránska futbalová anabáza kvalitatívne porovnať so Slovenskom?
V druholigovom Oghabe boli problémy, platy nechodili na čas, klub hrával na prenajatom štadióne, bolo to tak trošku amatérske.
A keď boli problémy, kadečo sa udialo, aj hráči medzi sebou skočili do seba, aj štrajkovať sa im chcelo, ja som bol prvý, čo som bol proti. Vravel som im, „chalpci, ja do toho nejdem, ja trénujem a hrám pre seba“.
Prvá liga však bola naozaj zaujímavá. Pomerne silná. Predovšetkým dva teheránske tímy – Estreghal a Persepolis – majú svoju kvalitu. Na derby vám príde aj 100-tisíc ľudí.
Keď som hral s reprezentáciou na štadióne Azadi, v hľadisku sedelo asi 20-tisíc fanúšikov, mal som pocit, že je tam akosi prázdno. Tuším mali vtedy krízu, ale zažil som tam aj úplne iné kulisy.
Trebárs, keď hral Persepolis s Bayernom Mníchov aj s Alimom Karimim, ktorého volali „ázijský Maradona“. To bolo šialenstvo.
Čítajte viac Keď ma pozvali na rozhovor do televízie, uvarili mi pätnásť párkov, spomína kanonier Diňa. Prečo odmietol ponuku zo Španielska?
Ali Karimi a Ali Daei, dve veľké postavy iránskeho futbalu…
Daei bol trošku iný, vysoký, skvelý hlavičkár. Proti nemu som dokonca aj nastúpil a dal mi gól. Ikona, dlho hrával v Bundeslige, doma v Iráne mal vlastnú značku dresov, hrávali sme v nich.
Nastupoval som však aj s inými hviezdami, s Khodadadom Azizim, ktorý dal na MS 1998 aj gól, či Mehdim Pashazadehom. Viete, aké to boli v Iráne hviezdy? Azizi bol skvelý chlapík, volali sme ho Jackie Chan, trošku sa podobali. (úsmev) Dodnes sledujem dianie v iránskej lige.
Na jeseň 2004 hral Irán priateľský zápas s Nemeckom a hoci výkop bol o 20.00, už o druhej poobede bolo na štadióne plno – 110 tisíc fanúšikov. Spomínate si?
Matne. Ale bol to masaker. Bolo to pár mesiacov po mojom príchode a hoci som spočiatku na štadióne Azadi býval, na samotný zápas som sa nedostal.
V tom čase mali ženy zakázaný vstup na futbalové stretnutia, ale v krajine bol okolo toho veľký ošiaľ, mnohé sa prezliekali za mužov, len aby tam mohli sedieť. Navyše, Nemecko bolo pre nich zasnúbenou krajinou a hrávali tam viaceré iránske hviezdy. Brutálna tlačenica.
Čo pre Iráncov znamená futbal?
Náboženstvo. Treba to však vnímať skrze spoločenské vrstvy, futbalu sa venujú predovšetkým tí chudobnejší. Vidia v ňom možnosť úniku zo svojho postavenia. A tiež do cudziny. Chcú byť čo najlepší, dostať sa do najlepších klubov, do reprezentácie a odtiaľ odísť do zahraničia.
Slovenský futbal je ako malý Titanic. Na vrchnej palube sa tancuje a dole je kritická situácia
Video
Slovenský futbal je ako malý Titanic. Na vrchnej palube sa tancuje a dole je kritická situácia
Roky ste pôsobili ako tréner brankárov aj v Dubaji. Tiež moslimský svet, ale zároveň iný, však?
Absolútne neporovnateľné. Je tam strašne veľa vecí. Všetko sa odvíja od histórie.
Ktorá futbalová jedenástka sa ťažšie vedie – iránska či tá z Emirátov?
Viac roboty by zrejme bolo s Iráncami. Ale to sa už možno medzitým zmenilo. Spomínam si na viacero konfliktov počas tréningov, často nejaké potýčky, toto v Dubaji už nebolo.
Iránci vedia byť prchkí, jedna rozbuška za druhou, občas som z toho bol otrávený. (úsmev) Raz nervozita, lebo sa neplatilo a na tréningu sa dokopali, inokedy niečo iné. Ich skôr šokoval môj pokojný postoj.
Dubaj bol už za mojich čias multi-kulti, ale predtým tam vraj tiež bolo divokejšie. Možno aj Irán sa v tomto smere zmenil.
Máte doma aj nejakú spomienku na Irán?
A nie jednu. Veľa. Žiaľ, mnohé z nich mi pri jednom nešťastní zhoreli. Ale stále sa nejaké nájdu.
Keď zavriete oči, viete si ešte predstaviť, ako vonia Irán?
Všetko viem. Opakujem, často sa mi sníva o tejto krajine. Dokonca aj po perzsky. Ako sa s niekým rozprávam. Aj teraz, keď sa Irán spomína v správach oveľa častejšie. Vyjavujú sa mi miesta, kde som sa pohyboval, nezabudol som ani názvy ulíc.
Čítajte viac Neboj trénerko, keď Nemci ucítia môj dych, pôjdu do kolien. Slávny stopér bol stelesnením mužnosti. Odišiel priskoro Ak by som teraz sadol do lietadla, bez problémov sa zorientujem. A mal by som aj komu zavolať. Verím tomu, že raz sa tam ešte vrátim.
Budeme dúfať, že vojna ustane…
Najlepšie čím skôr. Nebude to však jednoduché.