Tréning sa začínal o vyše hodinu. Na malom štadióne zhruba sto kilometrov od Bratislavy bol však čulý ruch. Keď nakuknete pomedzi mrežovitý plot hlavnej brány malého štadióna v Bad Erlachu, uvidíte dve postavy.
![]()
Foto: TASR, Roman Hanc
Dlhoročný slovenský futbalový reprezentant Peter Pekarík (uprostred), ktorému prezident Slovenského futbalového zväzu (SFZ) Ján Kováčik (vľavo) odovzdáva pamätný dres s číslom 2 počas jeho rozlúčky.
Jedna neúnavne hádže medicinbal o stenu. Bum, bum… Druhá vyzerá, že na stacionárnom bicykli absolvuje legendárny Alpe d’Huez.
Pri otázke, či sa tréning skutočne začína o zhruba 80 minút odpovedá jeden z kustódov Slovenskej futbalovej reprezentácie kladne. A margo dvojice kajúcich legiend vtipne dodá, že prišli skôr ako on so svojimi kolegami.
Po Jurajovi Kuckovi (tomu, čo hádzal medincibal o stenu krátko po operácii ruky) sa skončila aj reprezentačná kariéra Petra Pekaríka (chlapa na stacionárnom bicykli).
Čítajte viac Weiss má za sebou druhý zápas na lavičke. Reprezentácia podala slabší výkon
Rodák zo Žiliny včera v Košiciach odohral svoj 138. reprezentačný duel. Vyrovnal tak Mareka Hamšíka, ktorý jeho rozlúčku sledoval ako asistent hlavného trénera Vladimíra Weissa st.
Pekarík je absolútny unikát. Byť dvadsať rokov jednotkou v reprezentácii na poste pravého obrancu je nevídané nielen naprieč Európou. Zaradil sa k absolútnym velikánom.
Dve dekády nedovolil svojim konkurentom ani len pričuchnúť k základnej zostave. A ôsmim reprezentačným trénerom zasa ani na chvíľku pomyslieť, že by ho mal niekto nahradiť.
Keď sa k tomu schyľovalo pred majstrovstvami Európy 2024, Pekarík – aj vďaka poctivej príprave v spomínanom Bad Erlachu – prispel k vydarenému turnaju v Nemecku.
Weiss na lavičke Slovenska? Uprace všetkých – hráčov, funkcionárov, médiá aj fanúšikov
Video
Tréner Vladimír Weiss je späť na reprezentačnej lavićke Slovenska. Čo prinesie a v čom je jeho čaro? V relácii Fair Play na to odpovedal bývalý hráč a tréner Ladislav Pecko.
Postupný koniec v reprezentácii od bundesligového šampióna s Wolfsburgom mu trochu vzal kredit v očiach verejnosti. Je to nepochopiteľné.
Čakať, že ukončí reprezentačnú kariéru aj napriek tomu, že ho tréner v reprezentacnom tíme naďalej chce, nedáva zmysel.
A na druhej strane – keby ste mali ako kouč možnosť nominovať hráča, ktorý nikdy nesklame ani nič nevypustí a dokážete sa na neho vždy spoľahnúť, nechali by ste ho doma?
Pán spoľahlivý, ako znie Pekaríkova prezývka, sa nelúči na vrchole. Jeho miesto medzi absolútnymi slovenskými futbalovými velikánmi je však nepopierateľné.
Nielen vďaka futbalovým schopnostiam, za ktoré si ho považujú aj Nemci. Ešte dôležitejšie sú tie ľudské. Pracovitosť, slušnosť, profesionalita.
Nezabúdajme, že reprezentácia nie je povinnosť, ale výsada. Včera si ju naposledy užil muž, ktorý bude slovenskému futbalu nesmierne chýbať.