Francúzsko zakázalo vstup na svoje územie izraelskému ministrovi národnej bezpečnosti Itamarovi Ben Gvirovi s odvolaním sa na jeho „neopísateľné“ správanie, keď sa posmieval aktivistom flotily do Gazy, ktorých v medzinárodných vodách zadržali izraelské sily.
Teraz sa Francúzsko spolu s ďalšími krajinami chystá na sankcionovanie krokov súvisiacich s izraelským osadníckym násilím na okupovanom Západnom brehu.
Tento krok má zrejme vyznievať ako zásadné rozhodnutie, ako varovný prst, na základe ktorého by si mal Izrael rozmyslieť, či bude aj naďalej prekračovať všetky mysliteľné hranice medzinárodného práva, dohôd, vojnových zločinov a genocídy. Európska diplomacia by si tak mohla zachrániť ťažko udržateľný imidž rozhodného hráča v medzinárodných záležitostiach. Má to však háčik, dokonca niekoľko: Francúzsko sa odvoláva na Ben Gvirovu aroganciu (ktorú si dokonca považoval za povinnosť pokropiť slovami kritiky samotný Netanjahu) v súvislosti s nehoráznym správaním voči „francúzskym a európskym občanom“. To síce vyvracia arogantnú tézu, že nejaké „rozmaznané decká“ nič nezmôžu, zároveň aj potvrdzuje nemilosrdnú pravdu, že Európa jednoducho nedokáže ani po dva a pol roka trvajúcej genocíde a rozširovaní veľkého Izraela podniknúť proti Izraelu ani zo stotiny také jednoznačné kroky, ako hneď v prvý deň vojny na Ukrajine voči Rusku – aj bez preukázanej genocídy.
Teraz prichádza správa, že vzhľadom na násilie na Západnom brehu bude Francúzsko pokračovať v „koordinovaných národných sankciách voči jednotlivcom“. Majú sa vytvoriť zoznamy konkrétnych osôb, ktorým by bolo „zakázané cestovanie“ a „zmrazené aktíva“.
Môže byť niečo tragikomickejšie, ako tieto bezzubé pokusy prenášať zodpovednosť zo samotnej podstaty politiky štátu na jednotlivcov? Či už sú to „nehanební“ ministri alebo niekoľko agresorov uvedených na zozname, ako by boli len nejaká neželaná anomália na inak skvelo fungujúcom pláne všeobecne akceptovaných etnických čistiek?